reklama

Zmizla cesta - Culture rulez, časť 3.

Píšem, pretože už nedokážem mlčať. Nedokážem sa pozerať očami nevinného vinníka, ktorý sedí pred farebným obrazom. Obraz, ktorý sa pomaly stáva všeobecným, obraz chudoby a smrti, ktorý je už každodenný. Nedokážem sa už na to pozerať ako na niečo, čo je samozrejmé, pretože to nie je.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

ČASŤ: ÚVOD/ZÁVER

Píšem, pretože už nedokážem mlčať. Nedokážem sa pozerať očami nevinného vinníka, ktorý sedí pred farebným obrazom. Obraz, ktorý sa pomaly stáva všeobecným, obraz chudoby a smrti, ktorý je už každodenný. Nedokážem sa už na to pozerať ako na niečo, čo je samozrejmé, pretože to nie je.

Píšem, pretože už nedokážem mlčať a tolerovať to. Neviem sa na to pozerať ako na správu, ako na niečo, z čoho sa zarába. Ako matka plače nad truhlou muža a dieťaťa, ako okupant ničí dedičstvo. Farebný obraz, ktorý manipuluje, ktorý je nastavený podľa moci. Už nie. Môj hlas je jeden z biliónov, ale chcem, aby tieto slová mali silu. Žiaľ nie som hviezda, ani politik, či známa osobnosť, aby som toto celé vyjadril, môj hlas je len jeden z tejto spoločnosti. Všetko, čo vplýva na ňu je známe, populárne. Ide len o reklamu a úsmevy, kým niekde na druhej strane ľudia hladujú, deti pracujú, vojaci zabíjajú. A kde som tu ja, keď ma nikto nepočúva?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Píšem, aby sa ľudia zhrozili. Niektorý tento text budú považovať za hlúpy, niektorý za nechutný a hnusný. Jedny pretože sa naň budú pozerať z tej štylistickej stránky, druhí, pretože ho nepochopia. Štýl, ktorý kazí reč a umenie, ktorý nie je prijateľný, obsah, ktorý je písaný neprofesionálnou a hlúpou formou. Tí druhí uvidia len to škaredé a odporné, hnus, ktorý aj chcem, aby cítili. Ten kontrast medzi ľudskou mentalitou. Pretože to nie naše kultúry alebo náboženstvo, ani nie jazyky, či farba pleti rozhoduje o problémoch, ale to čo sa nachádza v každom jednotlivcovi. To je naša mentalita. Nechať sa ovplyvniť, len aby sme neboli mimo ten náš model. Nechať sa nahovoriť reklamou, mylným farebným obrazom. A prečo toto všetko? Chcem, aby sa človek zastavil a zamyslel sa. Nič viac. Chcem, aby pochopil, že to môže byť aj inak, ako to je teraz. Netreba k tomu veľa. Mnohí si myslia, prečo urobiť niečo, keď to celé nedokážem zmeniť, ale ani netreba. Pretože ak by som urobil aj to máličko dobra, čo je v mojich silách, ak by to urobil každý, možno by sa to celé naozaj zmenilo, možno by to malo zmysel. Možno, ale je to len teória, len filozofovanie jedinca, ktorý už nedokáže mlčať. A preto aj píšem. Všetko, čo je písané, je o nás ľuďoch, štýl, forma aj obsah, pre jedných hlúpy, pre druhých nechutný a hnusný. Skrývame sa za svoj tieň. Čistíme ruky, ako by sme boli nevinní. Obraz krvi je už pomaly samozrejmý, mexické seriály ten najväčší zážitok, Harry Potter, ten najväčší hrdina... Akoby sa ľudia skrývali pred vlastnou identitou, hľadali svoje šťastie inde, čakali, že sa všetky problémy vyriešia samé. To nikdy nepríde. A ropa sa pomaly míňa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ľudia si už vytvárajú takých hrdinov, ktorí lietajú, ktorí čarujú a zachraňujú svet. Ako keby sa snažili utiecť z reálneho života, skryť sa pred touto dobou. Ako keby ani nechceli nad tým všetkým rozmýšľať, len si to pozrieť, či prečítať a ísť ďalej bez žiadneho duševného uspokojenia. Už čoraz menej sa tvorí niečo, čo núti človeka zostať v kresle. Mali by sme prestať písať len príbeh, ale tvoriť zmysel, v ktorom je niečo skryté, ktorý nám dáva jemnú facku zobudiť a zamyslieť sa.

Veľa krát stojím v strede hlúposti a rozmýšľam ktorá z tých hlúposti mi je bližšia. Poviem jednoduchý príklad, ktorý myslím si je až celosvetový. Som Chorvát, ktorý býva na juhu Slovenska a pracuje v Maďarsku. Pre tých na severe Slovenska som hlúpy Maďar, pre Maďarov hlúpy Slovák. Spočiatku ma to hnevalo, ale teraz mi to pripadá smiešne. To pretože sedím v aute s poznávacou značnou Komárna som hlúpy Maďar? A to pretože sedím v aute so slovenskou poznávacou značkou som hlúpy Slovák? Filozofia ako delo. Nazývajú ma hlúpym a to len preto, že mám na čele zlú poznávaciu značku. Tým, že obe tieto štáty ešte stále žijú v minulosti, brzdí to ich spoločenský vývin a vývin identity a tolerancie. Ako sa môžu riešiť aj vážnejšie problémy, keď ešte stále stoja pri tejto otázke? Tolerancia by mala byť vždy vzájomná a spätná, ale zdá sa, že je to v súčasnej dobe už ťažké. Toto však platí aj pre iné krajiny, tieto dve som si zobral ako príklad, ktorý pekne zobrazuje kontrast. Aby som nezostal len pri týchto dvoch štátoch, spomeniem ešte Severné Írsko, Kosovo, Čečensko, Palestínu a Izrael... Ešte by som vedel dodať aj ďalšie, ale nejde o počet a daný štát, ale o konkrétny fakt. Každý jeden sa opiera o dejiny, o svoju slávnu minulosť. Ale naozaj im to pomôže? Je to len jeden z príkladov, ale taký, ktorý opisuje mentalitu a ten pravý problém. Dejiny sú dôležité a človek by ich mal prijať aj z tej zlej stránky, prijať aj to zlé, čo jeho štát urobil, a priznať to pred všetkými. Každý robí chyby a keď si ich človek uvedomí a otvorene ich prizná, zistí, že môže ďalej vykročiť. Som Chorvát a som na to hrdý, aj keď jednotlivé roky dejín mojej krajiny aj sám považujem za neprijateľné. Ale to je minulosť. Dôležitejšie je to, čo je teraz, to, čo teraz robia krajiny pre učebnice dejín. Dôležití sú ľudia, ktorí v nej žijú. Ľudia, na ktorých sa zabúda. Zoberiem si za príklad študentov. Základ úrovne jednej krajiny. Nikto sa nestará o nich, nikto sa nestará o to, že napriek prázdninám musia pracovať, aby si zabezpečili život, aby mohli študovať. Hovorí sa, že človek sa učí pre seba, ale ak by to tak bolo, nikto by nepracoval, pretože by nemal príslušný diplom. Papier, ktorý je len pre prípad veľkej núdze, keď už nie je ani toaleťák. Reči o tom, aby si študent užíval bezstarostný život je už minulosťou. No nie pre tých, ktorí svoje deti posielajú študovať do zahraničia. Hovoria o dôležitosti dejín, spolupatričnosti... Je to smiešne. Čím sa líši zahraničná škola tou našou? Možno len menom a vybavením, ale nie kvalitou vyučujúcich. Spolupatričnosť...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Študent je už slovo, ktoré vyjadruje pracujúceho mladého človeka snažiaceho sa dosiahnuť aspoň bakalára s vierou, že tým si zabezpečí lepší život. Opravím sa, brigádnika, ktorý je aj za malé peniaze schopný prepracovať noci v závodoch, aby ráno mohol ísť na prednášku, skúšku. Česť tím, ktorí na to nie sú odkázaní. Poďakujte pekne rodičom, že sa môžete prevážať na bavoráku, audine, že si celý titul môžete kúpiť. A ty budeš náš šéf, pretože sa do toho hovno rozumieš a staráš. A o tom to je. Už to celé nie je o študentoch, ale zase o peniazoch. Školy, ktoré si neuvedomujú, že len kvôli študentom existujú, spoločnosť, ktorá si ani jedným slovom neocení tú neuveriteľnú námahu, letá strávené prácou, snahu študentov, aby celý proces dokončili, aby prispeli spoločnosti, prispeli dejinám krajiny... A je to jeden, z kvantity ďalších iných. Ale ja som napriek tomu hlúpy Slovák a hlúpy Maďar, pretože je to ten najväčší problém súčasnosti. Pretože inak sa od skutočných problémov nedá odvrátiť pozornosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak stojím v strede toho a snažím sa byť neutrálny, aj keď veľa krát to nejde. Áno nejde, pretože sa snažím brániť tú neprítomnú stranu. Ani nie, pretože by som súhlasil s niektorými vecami, ale už len z princípu, že nie je pekné hovoriť na niekoho, kto nie je prítomný. Neutralita. Veľa krát sa pýtam sám seba, či je to dobré, či by som sa nemal radšej starať len o to svoje. Ale nedokážem. Mnohí sú teraz nahnevaní a zvozia ma svojimi názormi, že čo ja vlastne viem o živote a píšem tento text. Je pravda, že veľa toho som ešte nezažil, ale na druhej strane veľa toho zlého som už prežil a viem, ak by to každý prežil, inak by sa pozerali na primitívne veci, ako nadávať na seba. Môj hnev niekedy neviem ovládať a vtedy to prajem všetkým, aby to prežili, vojnu. Aby ju prežili, nie v nej zomreli. Prežili jej krutosť a bolesť, zažili biedu a nenávisť. Mnohí ju prirovnávajú k zvieraťom, ale zvieratá by si navzájom také nikdy nerobili. Človek je vtedy človeku nepriateľ. Človek si ani nevie predstaviť, aký vie byť krutý a bezcitný. Keď by všetci tí nacionalisti a frajeri s bavorákmi stáli v prvej línii, keď by všetci tí starší, ktorí sa považujú za skúsených a múdrejších... všetci by boli rovnakí, nebol by rozdiel medzi žiadnym. Aj ten nacionalista, aj ten s bavorákom ako aj skúsený a múdry by hľadali prvý úkryt, prvý strom, za ktorý sa môžu skryť. Hrdinstvo? Pozeráte príliš veľa filmov. Vlastenectvo? Čítate príliš veľa kníh. Nie je to o tom. Ani o farebnom obraze, ani o knihe. Je to o prežití. Keď sa človek pozerá smrti do očí, uvedomí si, že život je príliš krehký a krátky, aby ho trávil hlúposťami, ako je napríklad nenávisť. Pochopí veci, ktoré sa inak nedajú pochopiť, zistí skutočnosť, že svet vie byť aj krásny. Netreba k tomu veľa, len vôľa. Vo vojne sa prejavuje, že duch a vôľa sú silnejšie ako telo a moc. A keď je silná vôľa, dá sa prekonať všetko zlé a nemožné.

Jednotlivé časti opisujú práve tieto skutočnosti a pohľady na svet a život. Je to písané primitívne a hnusne, ale s úmyslom poukázať na to, čo sa deje, od čoho sa každý dištancuje, čo nikoho nezaujíma, pretože sa to nedeje s ním. Ale ako som aj pred tým uviedol, život je ako počasie. Môžeme ho dopredu predvídať, ale vždy sa môže zmeniť. Môže prísť búrka, ktorá celé to zmení, prekazí, zničí. To nie len slnko je celý čas a aj slnka je občas veľa.

Môj text nie je kritikou a ani nechce vychovávať, či radiť ako by sa mal každý správať. Je to len môj pohľad na skutočnosť, na svet ako ho vidím a vnímam. Chcem len, aby sa ľudia nad tým zamysleli, aj keď sa jedny zhnusia, druhí nepochopia, a ďalší ho len odložia bokom. Ale prečítajú si to a možno niektorý aj nájdu skrytý zmysel a podstatu celého.

ČASŤ:

Nemá ryba

Sedím v strede izby celkom sám,

V mysli, srdci s mojou milou, láskou, krásnou

Staviac môj bezbožný chrám,

Moje myšlienky, svet vlastný tam dám

Ako inteligentný huligán,

Písací bez zábran, žiadnych fám,

Svoju dušu otváram.

Chodím v strede izby ako duch,

Sústreďujem sa na vonkajší hluk,

Hľadajúc v ňom zvuk vzdialených lúk,

Čírej rieky, lístia, čistý vzduch,

Pomaly strácam sluch.

Otváram dvere, svetlo mi oči šije,

Mám pocit, že iný svet do mňa ryje,

Svoje korene púšťa, sa núti, moju dušu pije,

Ona pre moju milú, priateľov a rodinu žije.

Vychádzam z izby cez svoju ľahkú reč,

Beriem si svoj svet, beriem ho so sebou preč,

Aby sa na mňa díval cez jeho vlastný terč,

Aby som sa usmial, svoje srdce núkal.

ČASŤ: FIKTÍVNY

Niekedy je ťažké napísať to, čo vidíme. Napísať, čo cítime alebo prežijeme. No ešte ťažšie sa mi chodí ulicami, ešte ťažšie sa mi pozerá na ľudí, ktorých nazývame bezdomovcami. Prechádzam popri nich akoby som bol bez duše, bez jedného pocitu v sebe. Smiešne, ale v tých chvíľach zdržiavam dych, ani nie pre ich vôňu, či smrad, ale aby som zadržal slzy svojho hlasu, očí. Deň čo deň prechádzam podchodmi, akoby v inom svete, kde nie sú pravidlá, ani žiadne pocity. Svet bezcitnosti a prázdnoty. Ak by existovalo peklo, presne takto by som si ho predstavoval. Vzduch je hustý, páchne prihorenou masťou, močom, všetkými parfémami, potom... Už pomaly poznám každého jedného z videnia, poznám ich deravé ponožky, ich miesta. Veľa krát len zavriem oči, aby som si neuvedomoval ich biedu a nešťastie. V električke plnej nemých a vzdialených tvári, ktoré akoby spali alebo zostali v mysli vo vlastnom svete, som každé ráno rozmýšľal nad nimi, ja domovec, o bezdomovcoch. Často sa mi zdalo až neprirodzené ako ma to môže až tak trápiť, keď sám proti tomu neviem nič spraviť. Pri tom práve táto myšlienka bola neprirodzená. Chcel som pochopiť prečo je to tak, prečo je to až také bezcitné, ale pripadalo to mi nereálne zistiť. V mojich myšlienkach som po každom dospel k tomu, že to nie oni, ale spoločnosť je biedna. Že aj ja som biedny, keď často vyhadzujem jedlo, nevážim si veci, ktoré sú pre iných poklad. Priznám sa veľa krát sám nad sebou plačem, nad mojím úbohým správaním, a nehanbím sa zato. Snažil som niečo spraviť proti tomu, ale bolo to...

Jeden podvečer som sa vybral behať. Bolo príjemné počasie, bez vetra a horúčavy. Šiel som obvyklou cestou, prehadzoval stanice rádia z jednej na druhú. Dokonca aj bezdomovci v jednom z podchodov boli, čo ma však nebolo bol pohľad na jednu starenu ležiacu na schodoch. Ruku mala položenú pred sebou s pár drobných, oblečená v čiernych špinavých šatách, na hlave šatku. Ruka sa jej triasla, spoza hluku ulice bolo počuť jej bolestivý hlas. Nemal som pri sebe nič, čo by som jej mohol dať. Zostal som stáť len veľmi krátku chvíľu, a so slzami v hrdle, ktoré ma až dusili, odišiel. Keď som sa vracal späť už tam nebola. Tento moment zostal vo mne. Potreboval som nájsť silu, aby som sa už konečne zastavil, prišiel im a prihovoril sa im. Vždy som mal strach, ani neviem či z toho, že mi ublížia, či okradnú alebo začnú na mňa kričať, ale bola to moja primitivita, moja hlúposť a neľudskosť.

Bol to deň ako každý iný, ničím zvláštny, až do chvíle keď som zbadal jedného muža, bol bezdomovec, aspoň sa mi ním zdal byť. Bol vo vozíku a vždy bol na rovnakom mieste, len teraz nie. Sedel vo svojom vozíku pri jednom stĺpe pekelného podchodu, kde sa všetky vône a zápachy miešali. Prišiel som k nemu a dal mu nejaké drobné do jeho umelohmotného pohárika. Pozdravil som sa mu a on sa poďakoval. Zostal som stáť, chcel som sa mu prihovoriť, ale nič ma nenapadlo, začal som sa cítiť nepríjemne.

„Dobrý človek chcete niečo?“ spýtal sa ma. Pozrel som sa na neho. Ruky mal špinavé, bolo na nich vidno biedu a chudobu, na chlpatá, plná vrások. Bolo z neho cítiť dym. Nevedel som rozoznať, či to bolo z jeho šiat alebo z úst. Ale bolo mi to aj jedno. Prekvapil som aj sám seba, keď som sa mu odpovedal

„Chcem pochopiť prečo.“ Zdalo sa mi to príliš filozofické, ale jeho odpoveď bola pokojná a nečakaná

„Je to dlhé a možno by si to ani nepochopil.“

„Vy ste asi prvý, čo nezačal na mňa kričať po tom, ako som sa prihovoril.“ Bola to hlúpa veta a ešte k tomu som aj klamal, pretože som sa nikdy pred tým k nikomu neprihovoril a nie ešte niekto kričal kvôli tomu na mňa.

„To je len ochranná reakcia. Mnohí sa boja, že im chcú ublížiť alebo okradnúť. Policajti a huligáni im berú aj to málo vecí, čo majú, alebo ich bijú, nadávajú im, nečudujte sa ich reakcii.“ Dovtedy ma ani nenapadlo, že to môže byť aj tak, ako on hovorí.

„Chápem.“ Jedna neutrálna a nič nehovoriaca odpoveď. „Chcel by som sa s Vami porozprávať, zistiť prečo a ako ste sa sem dostali.“ Bola to rýchla veta, taká, ktorá chcela prejsť priamo na vec. Vtedy som si uvedomil, že som netaktný a mojim správaním som ho mohol uraziť.

„Prepáčte. Ani som sa Vás nespýtal, či máte čas, alebo či sa vôbec chcete so mnou rozprávať.“

„Nevadí mladý muž. A času mám dosť. Chcete vedieť ako som sa sem dostal a prečo som sa nevedel z toho celého dostať, však?“

„Áno.“

„Mohli by sme ísť niekam bokom? Je tu toľko ľudí a aj hluk.“ Jeho hlas mi dával odvahu a pokoj. Prvotné napätie a strach, akoby človek pred prvou súložou, sa stratilo. Nešlo o súlož, ale predsa len o niečo nové, nepoznané. Mal som pocit, ako keby sa všetky oči v tom podchode na mňa pozerali. Až som sa z toho cítil nepríjemne, ani nie z toho, že som s bezdomovcom, ale práve naopak, že sa na mňa pozerajú všetci tí domcovia. Ako keby čakali odo mňa ospravedlnenie, že som k nemu pristúpil. Cítil som sa ako človek medzi nepriateľmi, v inej kaste.

„A kam pôjdeme?“ klasická hlúpa otázka.

„Je tu blízko park. Pomôžeš mi, potlačíš ma?“

„Áno.“

„Musím sa ti priznať, že si prvý človek, ktorý sa zastavil ku mne a prihovoril sa tak, že sa chce porozprávať. A neboj sa, pýtaj sa čo len budeš chcieť.“

„Nečakal som, že budete taký priateľský, tak som sa ani nepripravil. Vlastne vôbec som to tak neplánoval. Ale tým Vás nechcem uraziť.“

„Si inteligentný človek a takým by si ma určite neurazil.“

„Ďakujem.“

„To ja by som mal.“ Po jeho odpovedi sme dlhšiu chvíľu zostali ticho. Tlačil som ho vo vozíku smerom na ulicu a ani som si nevedel predstaviť, aké to môže byť pre takého vozíčkara ťažké. Nechcel som mu to povedať, vedel to aj bezo mňa a nechcel som mu to pripomínať.

„Nemáš mi prosím dať pár drobných, chcem kúpiť niečo jesť.“ Prišlo mi ho ľúto, tak som sa ho spýtal

„A čo by ste si dali jesť? Pokojne povedzte hocičo, ja Vám to pôjdem kúpiť.“

„Nejakú salámu, pečivo a nejakú zeleninu. A pivo a cigarety.“ Vošiel som do obchodu sám, pretože mal pred dverami schody, kúpil mu tú najlepšiu salámu, celé balenie, chlieb aj rožky, veľa zeleniny a tiež drahé cigarety a kvalitné pivo. Vyšiel som s dvoma plnými igelitkami. Pozrel sa na mňa čudne a povedal:

„Nemuseli ste mi kupovať toľko, ale ďakujem. Viete mám menší problém zo skladovaním.“ Ako to hovoril, usmieval sa. Ani som si neuvedomil, že naozaj nemá kde skladovať toľko vecí, ale jedlo sa rýchlo minie, tak sa snáď nepokazí. Vybral so sáčku rožok a paradajku a začal si vychutnávať jedlo.

„Božské.“ povedal s plnými ústami. Ako žul, otvoril si pivo a vypil pár glgov. Keď dojedol, zapálil si cigaretu a dopíjal pivo.

„Poďme. Park je hneď tu za rohom.“

„Samozrejme, pomôžem Vám.“ A pokračovali sme k parku, o ktorom som ani nevedel, že je tak blízko. Keď sme tam boli, pripadal mi ako nejaká vnútorná záhrada bytovky, ale boli tam lavičky a celkom veľa ľudí. Hluk ulice bolo počuť len tlmene. Výrazný zvuk sa ozýval z jedného okna. Môj sluch sa sústredil naň a zistil, že niekto hrá na klavíry. Spočiatku mi to pripadalo ako rádio, či televízor. Hudba uvoľňovala menšie napätie a náladu. Akoby sme hrali v nejakom filme a hudba klavíra nás sprevádzala.

„Už som ti poďakoval za potraviny?“

„Áno, ale nemuseli ste. To by mali byť samozrejmé.“

„Práve, že nemalo, ak by som tu nebol.“

„Ako ste sa vlastne sem dostali? Prepáčte, ak som netaktný. Už dlhšiu dobu som chcel prísť...“

„K bezdomovcovi?“

„Áno.“

„A akého dôvodu? Vieš je viac ľudí, čo by prišlo k nám, ale každý s iným úmyslom a záujmom.“

„Chcel by som pochopiť prečo. Kde sa stala chyba, či je to v našej spoločnosti, či v jednotlivcovi alebo v oboch. Chcem pochopiť Vaše pocity, chcem pochopiť Vás.“

„Je to ťažké. Niekedy to ide tak rýchlo, že si to človek ani neuvedomí.“

„A ako ste sa Vy dostali na ulicu? Neviem pochopiť, keď niekto má rodinu, či priateľov ako sa môže dostať na dno. Máte rodinu alebo priateľov?“

„Mám. Mňa dostala sem hrdosť, keď som nedovolil a neprijal žiadnu pomoc, a slabosť nevedieť sa postaviť z dna. Mal som jeden obchod, ktorý slušne vynášal. Postupne začali chodiť ku mne čudní ľudia. Najprv som tomu nedával žiadny význam, ale časom som zistil, že sú to výpalníci. Chceli, aby som im platil, ja som však odmietol. Pár týždňov na to som našiel rozbité auto. Oznámil som to polícii, ktorá nič neurobila. O pár mesiacov sa zase objavili a zase pýtali peniaze. Poslal ich preč, aby ma už nechali na pokoji. O dva dni na to, keď som zamykal chytili ma traja muži, ani som si ich nestihol obzrieť, začali ma biť. Spadol som na zem, kopali do mňa. Potom si už nič nepamätám. Manželka sedela pri mne v nemocnici. Oznámila mi, že obchod zhorel. Veľmi ma bolela hlava a nohy. Keď som jej to povedal, začala plakať. Zistil som, že mi amputovali jednu nohu a pri kopancoch sa mi poškodila chrbtica a nevedel som hýbať ani druhou nohou. Vtedy sa mi zbúral pred očami svet. Nevedel som chodiť a ani obchod som už nemal. Keď som vyšiel z nemocnice, zrútil som sa. Nevedel som sa dostať z toho všetkého a začal som piť. Chcel som spáchať samovraždu. Rodina sa veľmi trápila kvôli mne, robil som im to ešte ťažšie. Ja som však stále pil a pil, dostal som sa do dlhou, často som ani nešiel domov, túlal som sa ulicami, alebo som spal v herni alebo prepíjal noci v tých najšpinavších krčmách. Moje dlhy začala pociťovať aj moja rodina. Predali sme dom a presťahovali do malého bytu. Priatelia sa pokúšali so mnou porozprávať, niekedy to aj pomohlo a vtedy som sa snažil dostať späť do života, ale vždy som sa vrátil k pitiu. Moja manželka mi prestala veriť a dala mi na výber, či zostanem pri rodine alebo pri pití. A teraz som tu. Najhoršie je, keď sa stretnem so známymi. Veľakrát sa ani nezastavia ani nepozdravia, ale viem ich pochopiť. Nadával som na nich a nechal sa ovplyvňovať zlými ľuďmi.“

„A nepokúšali ste sa niečo spraviť proti tomu? Myslím na to vrátiť sa.“

„Nie, bol som príliš hrdý. Alkohol mi úplne zmiatol mozog. A teraz, keď som už tu, je ťažko sa dostať vlastnými silami preč, hlavne keď je človek vo vozíčku. Teraz sa nechcem ľutovať, to som robil dlhé roky, tým chcem len povedať, že sám človek sa odtiaľto už ťažko dostane.“

„Prečo ste sa ani nepokúsili?“

„Ťažko povedať. Možno to bude znieť čudne, ale možno som bezdomovec, ale patrí mi celý svet. Niekedy som bol obmedzený len na určitý priestor, žil som len v ňom a hovoril som mu svoj. Teraz cítil slobodu, aj keď nemám strechu nad hlavou. Niekedy aj mne to pripadá hlúpe, ale človek si po istom čase na to zvykne a už ani netúži po tom súkromí v kocke. Možno si to len ja sám sebe sugerujem, aby som ľahšie znášal všetky tie bariéry. Neviem.“

„Ale vždy je dobré mať domov. Domov je istota a akýmsi útočiskom.“

„To je pravda. Domov je to, čo nás na ulici tvorí bezdomovcami.“

„A ako sa dostali ostatní na ulicu? Nie všetkým sa prihodilo niečo podobné.“

„Možno sa neprihodilo podobné, ale príčiny slabosti boli rovnaké, ale už som počul aj o takom, keď štát vysťahoval človeka. Ale akokoľvek sa na to pozerá, nie príčina, ale následok je dôležitý.“

„Takže Vy ste sa už so svojim osudom zmierili? Byť bezdomovcom?“

„Na jednej strane áno, na druhej strane v človeku vždy zostane hnev.“

„A ak by Vám niekto pomohol finančne?“

„Je to len smiešna predstava. Človek keď je na ulici, nikdy nedostane toľko financií, aby sa dostal z toho. Byt si z toho nekúpi, do banky si to nevie dať, pretože tam potrebuje doklady a hlúpe papiere, zostávajú len potraviny a aj to len málo. A mať pri sebe peniaze nie je bezpečné. Bezdomovec nosí svoju pečať a kríž, ktoré sú nezmazateľné. Človek stratí silu bojovať proti tomu a zostáva len nemým pozorovateľom a duchom na ulici, ktorý sleduje všetky tie uponáhľané, unavené, ustarostené a prázdne tváre. Každý sa skrýva do toho svojho vlastného sveta. My máme svoj svet a oni vlastní.“

„A čo robíte celé tie dni?“ zvuky okolitého sveta sa stíšili. Bolo počuť len hru na klavíry, ktorá tvorila sprievod nášho rozhovoru. Pozrel som sa mu do očí, videl, že je ďaleko od skutočnosti, pomaly otváral ústa, akoby to ani nechcel povedať. Nastalo úplné ticho, klavír prestal hrať, jeho myšlienky sa vrátili. Spýtal som sa ho ešte raz, tichým a pokojným hlasom

„Čo robíte všetky tie dni?“

„Pozorujem svet a snívam.“

ČASŤ: SPOVEĎ NÁBOŽENSTVA

Dobrý deň. Volám sa Jerguš Krstuš a bol som katolíckym kňazom. Moje náboženstvo ma dostalo sem. Snívalo sa mi o ideálnom svete, kde nie sú vojny a nenávisť, ale zobudil som sa do našich desatoro božích. Náboženstvo hriechov. Chodím hore-dole po tejto špinavej miestnosti a rozmýšľam o zmysle toho celého. Celé stáročia sa zabíjalo v mene kresťanstva, na ochranu majetkového bohatstva, udržanie skutočného tajomstva o skutočnom, dobrom človeku, ktorý hlásil filozofiu pokoja a dobra. Je vôbec ľudstvo pripravené? A sú na to pripravení aj tí druhí, ktorí hlásia svätú vojnu? Sväté verzus vojna, pokoj verzus vôľa moci. Zneužívanie dobra človeka pre moc a bohatstvo. Jeden život už nemá ani hodnotu chleba. Život tak jedinečný, zničený, potlačený. A prečo som vlastne tu? Zistiť nedotknuteľnú pravdu.

Rodičia ma už od detstva vychovávali v duchu kresťanstva. Chodil som do kostola, miništroval, chodil na stretnutia mládeže a cirkvi. Matka bola na mňa pyšná, otca som veľmi nezaujímal. Často pil, nadával mi a bil ma. S matkou sa často hádali. Celé noci som sa modlil, aby sa nehádali, aby otec nepil, aby sme boli šťastná rodina. Nestalo sa. Časom ma poslali na katolícke gymnázium. Býval som na internáte s ďalšími s podobným osudom ako je ten môj. Niektorí boli siroty, niektorí z rozvedených rodín, len málo z nich pochádzalo z normálnej, šťastnej rodiny. V škole vládla disciplína a poriadok, akoby vojenská diktatúra. Zabúdali, že sme ešte deti. Vyučovali nás v konzervatívnom štýle. Správali sa k nám ako s cudzincom. Chcel som domov, byť s rodičmi. Bál som sa im to povedať. Vedel som, že by mi vyčítali koľko peňazí do mňa dávajú. Začal som sa zaoberať filozofiou, históriou a vedami. Zaujímalo ma, ako vznikli jednotlivé veci, ako sa rozvíjali dejiny. Získaval som kvantum informácii, ktoré ma očarili. Chcel som vedieť stále viac a viac, chcel som poznať viac o kresťanstve, symbolickom vzniku sveta. Mal som potrebu poznať. Na gymnáziu som však nemal veľa možností, ani prostriedkov získať objektívne informácie, zapadol som do pasce toho, čo som myslel, že je správne. Pomaly som sa blížil koncu štúdia na gymnáziu. Začal som premýšľať nad vysokou školou. Chcel som študovať dejiny, no matka na mňa tlačila, aby som študoval teológiu. Mal som na rozmyslenie desať mesiacov. V tej dobe sa mi páčilo dievča, pripadalo mi ako anjel. Nemal som odvahu ju osloviť, bál som sa, že ma odmietne. Možno to bol zázrak, ale o necelý mesiac sme už boli spolu. Je ťažké povedať, ako to celé začalo, kto koho prvýkrát oslovil. Ona bola moje nebo, raj na zemi. Existovala len ona. Dostal som sa ale nad priepasť. Na jednej strane láska, na druhej strane matkina vôľa. Ani neviem ako, ale môj raj sa mi začal strácať pred očami. Moja voľba bola cudzia, môj útek – teológia. Začal som si budovať svoj vlastný osamelý svet, venoval som sa naplno štúdiu. Knihy a ja, ako bratia skrytí v tichosti sveta. Štúdium rýchlo skončilo, vysvätili ma. Moja obeta začína. Hlásal som pokoj, mier a toleranciu, o ktorých som vedel, že sú pre ľudí cudzie. Všetci tí hriešnici chodiaci do kostola, ktorí sa ani nesnažili niečo zmeniť. Obraz úteku a prezentácie v kostole mi pripadal hnusný. Viera, ktorá neexistovala, náboženstvo, ktoré bolo len na prezentovanie a módu. Začal som tráviť viac času študovaním cudzích kultúr, dejín, chcel som pochopiť zmysel a vzťahy sveta. A kde som teraz? V špinavej miestnosti, odsúdený spoločnosťou. Ale som šťastný. Moja viera v kresťanstvo zmizla ako nedokončená a nepremyslená cesta. Moja viera je.

ČASŤ: SLONO

Mám ťa pri sebe. Si pri mne vždy a stále. Ako keď sme boli spolu v parku, ležali na deke a vychutnávali tak jedinečné chvíle spolu strávené. Marta sa na nás pozerala, na našu lásku, ktorá všade dookola kvitla. Keď sme sa objímali a tak sa hrali na zemi. Slnko len nám svietilo, len pre nás dvoch. To my dvaja ho tvoríme, naše telá, naše bozky, naša láska. Ešte stále cítim, ako si ma hladkala. Tvoj dotyk je ako slnečný lúč v jemnom vánku, tvoj dotyk je krídlo lásky a šťastia, je radosť a liek. Ešte stále cítim teplo tvojej ruky, chuť tvojho sladkého bozku, tvojich šťavnatých pier, akoby broskyne boli. Už nepotrebujem ani zrak. Tvoje srdce mi povie, kde ťa nájdem. Počujem ho aj teraz, počujem ho jasne. Je ako hudba, tá najkrajšia hudba, ako koncert, ktorého chcem byť súčasťou, tým večným hosťom, tvojim obdivovateľom. V ten deň sa Marta na nás pozerala a ja som spoznával tvoje telo, každú krivku, každú neuveriteľne krásnu bodku, každé znamienko a samozrejme moju dolinku. Nepotrebujem zrak, pretože by som ťa našiel dotykom. Tak jemnú pokožku. A slnko svietilo len nám a naša láska sa vzduchom šírila. Jej vôňa prekryla smrad mesta, svet vojen aj nenávisti. Len my dvaja a Marta. Ako málo stačí, aby sa všetko zlé stratilo. Tak málo, ale napriek veľa. Som zúfalý, keď niet správnych slov, ako veľmi ťa ľúbim a cením. Tak málo, ale napriek veľa, pretože tá láska to celé robí veľkým. To ty. S úsmevom dúhy, so srdcom dobrým, šťastie ľuďom nosí. Tvoja krása, tak čarokrásna. Nepotrebujem už nič vidieť, pretože som to najkrajšie na svete už videl. To teba láska môjho života, myšlienka každého dňa. Vôňa tvojich vlasov, jemnosť akoby vánok. Keď zavriem oči cítim ťa, si taká príjemná, pre mňa dokonalá. Chuť tvojej záhrady, tých jemných, citlivých ruží. Keď sa o ňu starám, keď mi dáva svoju chuť, svoje vzrušenie, teplo až moje telo hreje. Nepotrebujem zrak, pretože môj jazyk ju nájde, jeho lásku jej šepotom milovania dá. Chcem sa o teba starať, ako keď sme ležali len my dvaja a Marta. Láskať ťa mojou láskou, mojim telom, mojou dušou, ktorou si už súčasťou. Žiaľ nie som básnik, ani básnik nedokáže opísať veľkosť mojej lásky. K tebe, jedinečnej a dokonalej ženy pre mňa. Si tá jediná, ktorú snívam aj bez sna.

A pamätáš sa, keď sme sa milovali? Keď posteľ vŕzgala a ticho sme sa spojili? Naše pohyby boli jemné ako krídlo motýlie, naše dychy od blesku rýchlejšie. Teplo sa šírilo, vzrušenie pučilo, tvoje telo vibrovalo. Posteľ stále vŕzgala, naša láska kvitla. Boli sme len my dvaja a posteľ, ktorá vŕzgala.

Sú polia, ktoré sú plne buriny a žltej slnečnice, na ktorých je blato, šum lístia stromov, na ktorých sú ľudia, kde je láska a šťastie, na ktorých je svetlo a stáda pasúce. Sú polia, ktoré sa nelíšia, aj napriek tomu, že sú jedinečné a krásne, na ktorých sú mestá, ktoré sa v noci menia na žiariace a tiché. Sú polia, na ktorých si vtáky stavajú hniezdo, na ktorom kôň voľne cvála, vánok hľadí trávu. Všetky sú zvláštne a jasné, majú svoj význam a hlas, svoju hudbu dobra a zla, akoby patrili do domina. Sú polia, ktoré musia prežiť, na ktorých stojí celý svet, na ktorom je maličká častica nášho života, samota, sramota, kvet. Kde sú pravidlá, správanie, politika. Sú polia, ktorými prechádza vlak neznáma, cesty ktoré vedú nehou, snehom, slnečným letom, kde je more a palma, kde je soľ a pravda. Sú aj také kde sú svety cudzincov, svety kultúry, vierovyznania, kde boh tvorí cestu šťastia, kde viera tvorí pocity trápenia. Sú polia, ktoré ležia a spia, ktoré sú v stave snenia, bdenia, psychického prežívania. Na každom sú vojny svetov duše, boj o prežitie, lásku a radosť z plávania, lietania myšlienok, smutných spomienok. Sú polia riek a jazier, v ktorých rybka hľadá seba, v ktorých cesta bahnom spomaľuje obraz koralov, neba. Rybka, ktorá hľadá anjela, anjel, ktorého som hľadal ja. Polia, na ktorých sú ulice prázdnych tvárí, na ktorých sa vzduch so smradom pári. Sú polia, na ktorých je všetko a nič, na ktorých sme hladný a chladný, na ktorých sa sebectvo úsmevom tvári.

Je jedno pole, na ktorom sme iba my dvaja, naša láska a listnatá Marta, na ktorú sme sa dívali dole hlavou, ako dve malé deti sa smiali na seba hľadeli, našimi bozkami smútok a tmu budili. To je naše pole, ktoré je večné a úprimné, kde sa dobré skutky a láska stávajú skutočné. Kde ťa chcem naučiť, že rečí o láske nie sú iba slová, kde ma naučíš, že milovať je pocit celého života. Pole, o ktoré sa staráme vášňou našich tiel, našimi dušami, akoby prvotné zo všetkých diel. Pole, na ktorom zajtra je už dnes, pole na ktorom si ctíme každý jeden deň, každú chvíľku strávenú s tebou, keď tvoj pohľad tvorí plavenie nebom. Je len jedno pole, kde sa Marta usmieva, ktoré nás aj v našej neprítomnosti spája. Kde sme len my dvaja a naša láskavá Marta.

A pamätáš sa na náš prvý bozk, keď čas sa zastavil? Keď nás svet láskou obdaril? Keď nás hudba plavila smerom k sebe, keď moje myšlienky sa blížili k tebe? Pot tvoril vodopád tiel horúcich a plných túžby, pamätáš sa keď sme si dali prvé bozky? Hudba hrala v zastavenom čase, keď vzniklo jedno jediné pole naše.

Sú polia, ktoré stoja za to. Si ty a ja, naša Marta a láska nad zlato.

ČASŤ: CUDZINEC V DNEŠNEJ DOBE

Pozerali sme sa dopredu, ale iným smerom ako to od nás žiadali. Pozerali sme sa do veľkej tmy, do neznáma. Ignorovali sme svetlosť tmavého obrazu, skazeného, ktorý zarábal na chudobe a biede, ktorou sme boli súčasťou. Tma nám bola útočiskom, ihriskom nášho detstva. Roztrhané, špinavé tepláky a krátke tričko boli našimi oblekmi. Sme snáď sedláci, či dizelaši? Netajili sme našu neschopnosť a smútok, ale nevzdávali sme sa, ani vtedy, keď našou reťazou bol vlások. Vlások, ktorý bol dostatočne silný nám dať silu. Dávali sme náš talent na iné veci, jednoduché a každodenné. Boli sme múdri a vzdelaní, to nám nikto nemohol zobrať, aj keď sme dostali len chleba s cukrom. Nikdy nezabudnem jej chuť. Cukor bol sladší, chlieb mäkší. Bol to najchutnejší zákusok, najsladšia sladkosť orosená slzami bolesti a napätia. Ale nikdy sme to nevzdali. Zostali sme ľudia, ktorí vyhrali aj, keď prehrali, ktorí sa napriek moru sĺz dokázali usmiať a pokračovať. Tmu sme urobili svetlom, ktoré iní nechápali. Boli sme ako dúha v daždi, nedotknuteľní a nemí. Chceli sme mlčať, pretože sa to nechápalo. Náš svet bol cudzincom v dnešnej dobe, malým, jemným, pevným. Stali sme sa cudzincami medzi ďalšími cudzincami.

Pamätám si svoje prvé pivo a Martiny s vodkou. Grcal som akoby som tvoril časť fontány. Bojovali sme s víkendmi, skrývali pod lístím, pálili odpad mesta. Cítili sme sa bezstarostne, my mladí a hlúpi ľudia, ktorí sme začali tvoriť niečo nové, niečo talentované a skryté, tak krásne, že sa toho boja. Postavili sa proti nám, svojimi zákonmi, aby sa zabezpečili. Ich naivitu sme sladili našou silou a odvahou. Chceme lámať pravidlá modelu tejto spoločnosti, zastaralalého a zbytočného. Naše obmedzenia sú nám cestou, staviame sa im tvárou vpred, ruka v ruke s milovanou osobou, s odvahou hrdinu, so smútkom cudzinca v dnešnej dobe. Začali sme tvoriť nové, pre naše deti, nie pre nás. Naša filozofia je filozofiou stromu, tichého a tak krásneho. Našou filozofiou je Kultúra stromu.

Ako to celé začalo? Narodil som sa a žil. Otvoril som oči a pozrel na niečo prenádherné, náš jediný a spoločný svet. Čas môjho života začal tikať a skracovať sa. Človek sa rodí, aby zomrel, ale tiež aby aj tvoril. Maľoval a písal, počúval a dával. Maľoval svojou tvárou nové línie, písal dúhu, počúval nudu, dával lásku. Začal som skákať po hraniciach, ktoré sme si vytvorili, prestalo ma baviť byť obmedzeným. Zavriem oči a som tam, kde chcem byť. Som pri mojej najkrajšej milej, som bohatým a vzápätí chudobným, naháňajú ma a predsa neviem utiecť. Moja myšlienka a vôľa je silnejšia ako tvar ľudského tela.

Ako to celé začalo? Prvým písmenom a ďalším a ďalším. Vzniklo slovo, vznikli vety, vznikli strany. Bol som cudzincom vlastného sveta, vlastnej duše. Hľadal som svoju cestu, ale zbytočne. Nenašiel som nič, len prázdne tváre so zavretými očami. Potkol som a spadol, otvoril oči a zistil, to len moje telo kráča, ja som zostal stáť a čakať. Pozrel som sa dopredu, ale iným smerom, ako to odo mňa žiadali. Uvidel som slnko, krásu sveta cez slzy. Krásu, ktorú si neceníme, krásu ...

Zostal som sám sebou v svete cudzincov, hľadajúcich dávno známe. Milovať a žiť, krásu milovania dvoch ľudí tvoriť, plodiť, snažiť sa nie zmeniť svet, ale dať to dobré, čo je v silách mojich. Som naivny? Nie, to ste Vy.

ČASŤ: ĎALŠIE ŽIVOTY

Ďalšia prestávka, cez ktorú sme sa potili a snažili zachytiť pohyb vzduchu. Vyzliekol som si tričko, aby som sa aspoň tak trošku ochladil, ale nepomáhalo to. Pridali sa aj spolužiaci, kamoši. Sadli sme si von na chodbu, niektorí na zem, niektorí na stoličky. Bolo neznesiteľné teplo, ktoré sa šírilo chodbami, triedami, celou školou. Nosom akoby prechádzala para sauny, bolo cítiť pot a pach. To ticho bolo nezvyčajné na veľkú prestávku, keď všetci tí žiaci vybehli von. Prišla k nám učiteľka, aby sme si dali hore tričká. My sme ako vždy papuľovali späť, ale ani netrvalo dlho a už nám došiel dych, tak sme zaliezli späť do triedy a obhadzovali sa mokrými tričkami a oblievali sa fľašami s vodou. Aj mňa zasiahol jeden z tých osviežujúcich prúdov studenej vody. Stekala mi krkom dole akoby dvoma prameňmi, ktoré si prebíjajú cestu divokou prírodou, tvrdými skalami. Jeden spredu, ľavým prsom, a druhý chrbtom, až dosiahol zadok. Jemne sa prebíjal cez nohavice, stehnom až ku kolenu. Začalo ma to trocha štekliť, utrel som sa a šiel si pre preukaz na obed. Volal som na chalanov, aby sa pohli, pretože som hladný a v jedálni vždy bol dlhý rad, ktorý som v takejto horúčave ťažko znášal. A čo ma najviac bolelo, bol fakt, že ďalšia hodina je chémia, ktorú som tak mal rád, ako pokazené vajíčka. Z tej myšlienky ma aj prešla chuť do jedla. Odišiel som z radu a šiel si do bufetu kúpiť milu a minerálku.

Šiel som späť do poloprázdnej triedy, akoby prázdnych duší, otvorených okien, sadol si na svoj trón a zapol hudbu. Prestávka sa pomaly krátila a pociťoval som vždy väčší a väčší odpor k nasledujúcej hodine – chémie. Do triedy vstúpila moja kamoška, ktorú som mal veľmi rád, bola mi ako sestričkou. Šli sme si sadnúť k oknu, ktoré sa nachádzalo na konci chodby. Porozprávala mi ako sa má a čo bude robiť cez víkend a ako sa ide stretnúť s priateľom. Pýtala sa ma na mužské veci, čo sa páči chalanom pri sexe a čo by mu mohla kúpiť k ich výročiu. Chodili spolu päť mesiacov. V tej chvíli sa mi to zdalo dosť dlho, pretože ja som nemal doteraz žiadny normálny vzťah, aj keď som patril, čo som sa neskôr dozvedel, k atraktívnejším chalanom o ktorého malo veľa dievčat záujem. V týchto veciach som ale vždy bol looser, bo mňa zaujímali vždy buď zadané dievčatá, alebo nedosiahnuteľné, a hlavne láska, aby v tom boli city a srdce. Väčšinou som sa hneď zaľúbil, platonicky a nebolo z toho nič, len trápenie a facky priateľov, o ktoré som ich prosil, aby sa mi vrátil rozum. A pomáhalo to. Hlavne, keď tie facky dával kamoš, majster v kajaku, ktorý mal dlane ako lopata. Zaznel zvonček, na chodbách rieka žiakov, ktorí akoby stádo sa hnalo do stajne. Počkal som kým nepríde učiteľka do triedy a ja za ňou. Preboril som sa cez spolužiakov a sadol na trón rešpektu. Z ľavej strany unudení kamoši, ktorých myšlienky boli niekde ďaleko preč, niekde vonku z tohto trýznenia, na pravej ďalšie dve hlavy, ktoré sa opierali o tvrdú, popísanú lavicu. Moje oči sa monotónnym hlasom zatvárali. Padal som do stavu alfa, do stavu snenia. Prebúdzal ma len zvuk vonkajšieho motora kosačky. Jej hlas sa ozýval triedou, v ktorej asi nikto nebol pri zmysloch. Minúty ubiehali ako hodiny, celé dlhé dni. Vyzeralo to vždy beznádejne, ale nádej vždy bola a tá sa približovala koncom hodiny a celého vyučovania. Voľno. Toto bolo jediné slovo, ktoré mi pripadalo pozitívne na tej nepozitívnej hodine. Pozrel som sa na hodinky, pohľad ma zarazil, pretože som zistil, že ubehlo len deväť minút z hodiny. Chcelo sa mi plakať. Keď som to povedal chalanom, tak u niektorých som videl slzy v očiach. To ma trošku upokojilo a prebralo, ale len na pár sekúnd, pretože som sa znova dostal do stavu vynulovaného mozgu. Boli to asi jediné minúty nudy tohto obdobia. Nikdy som sa totiž nevedel nudiť. Vždy bolo čo robiť, alebo vyviesť. Aj teraz som len čakal na koniec a cestu domov. Začiatok niečoho nového a nepoznaného. Znovu som zaspal, no tento raz ma prebudila učiteľka. Kričala hore dole, rozčuľovala sa, že načo je ona tu a prečo to celé vysvetľuje, keď ja si dovoľujem spať na hodine. Jej slová som nevnímal, hustý, dusný vzduch ho zachytával, a ku mne sa dostávali len vlny jej potu. Nemala ma rada a to sa odzrkadľovalo aj na mojich známkach. Ďalšia štvorka z chémia na konci roka sa blížila. Mňa ani rodinu to netrápilo, pretože sme všetci vedeli, že nebude zo mňa atomik. Vedomosti boli dôležité, nie známka a nejaký papier. Tie sú len pre tých, ktorí sú na takéto obmedzení, ktorí sa cítia akosi ohrození. To je ako pri peniazoch, ktoré potrebujú len tí duchovne chudobní, aby si kúpili bohatstvo materiálne, a pritom si myslia, že ide o to isté. To je ako pri vojnách, kde tí najslabší potrebujú najviac zbraní, aby sa cítili v bezpečí, a o tom je aj moc. Slabí majú zbrane a my sme zostali silný vôľou, ja anonymitou. Všimol som si, že ešte stále mele na mňa, vtedy som zachytil aj pár slov, ako sú prepadneš, drzí, sopliak. Pozrel som na moju ľavú a pravú stranu, chalani v podobných pocitoch ako, sa len uškŕňali a krútili očami, aby už prestala. Bol to jasný signál. Ale keďže som sa chcel vrátiť do sveta mojich snov a myšlienok, ospravedlnil som sa a ona sa upokojila. Jej hlas stíchol a počul som len ako hovorí, že chápe ako sme unavení z tohto tepla a aby sme vydržali tú polhodinku. Uvedomil som si len tú polhodinu. Bol to šok, najväčšia krutosť akú mohla povedať, najväčší trest týždňa. V tej chvíli som skoro odpadol. Hlava mi spadla na stôl a v zúfalstve sa mi znova prispalo. Motor kosačky prerúšal dokonalú harmóniu monotónneho hlasu a už horúceho želatínového vzduchu. Začali sme si dopisovať s chalanmi. To sme väčšinou robili, aby sme sa prebrali a dohovorili na všelijakých programoch, akciách.

_

_

_

_

_

_

Spomenul som si na Nenada, jedného týpka zo školy. Bol to neuveriteľný človek, ktorého som sám nevedel kam dať. Vedel som však na isto, že mal vyššiu inteligenciu ako akýkoľvek profák na škole. On na týchto tepláčkárov mal svoj názor a nikdy sa nebál ho nahlas povedať. Veľakrát za to aj fasoval práve od týchto hrdinov. Vždy však chodil s hrdosťou a neuveriteľnou pýchou. Bol veľmi pyšný a to mnohých hnevalo a práve preto si získal nepriazeň. Mal to na háku, ako keby to ani nepočul, pôsobil trošku namyslene, ale to možno vychádzalo aj z jeho vysokej postavy. Páčili sa mi jeho myšlienky, ale nikdy sme sa nevedeli porozprávať normálne, pretože nás vždy niekto prerušil. Pamätám si ako raz čítal svoju prácu pred žiakmi a oni sa smiali na ňom, na jeho myšlienkach. „Málokoho duša lízala prach ulice, málokoho duša plakala rieky blata dnešnej ľudskej hlúposti.“ Jasne si spomínam ako toto hovoril a smiech akoby vybuchol. On pokračoval s takou istou úctou ako to začal. Vtedy som sa hanbil, že som jeden z tých ľudí. Mnohí hovorili naňho, že je homosexuál, iný že je chuj alebo že je psychicky narušený. Potom zrazu zmizol ako cesta do lesa a nikto o ňom nepočul. Šírili sa len klebety. Niektorí hovorili, že odišiel do zahraničia, iní, že je vo väzení, ďalší, že sa dostal na ulicu. Ani neviem ako som si v tejto horúčave práve naňho spomenul. V škole bolo pár osôb, ktorí boli dosť čudní. Ďalším bol jeden chalan, ktorí bol od nás starší a končil ako sme prišli na školu. Mal niekedy čudné stavy, akoby sa rozprával sám so sebou. Keď som bol navštíviť známu na výšku aj jeho som stretol, kričal na niekoho, akoby sa mu zdravil, ale ako som sa pozrel, že kto je to, nebol tam nikto. Občas som sa aj ja rozprával sám so sebou, ale len v sebe, nie ako on nahlas a kričiac. Spýtal som sa známu, čo mu je. Povedala, že vraj mal problémy s alkoholom, ale to počula od niekoho a že to môže byť klebeta. Neskôr mi hovorila, že je to v pohode chalan a že sa rozprávali dlhé hodiny a ako jej povedal, že celý čas sa rozprával so sebou, pretože nevedel ako opustil seba, svoju cestu. Nechal som si to pre seba, pretože som poznal vopred reakciu iných, ako je on blázon a debil. Bolo to čudné, ale ja som to považoval za peknú vec, ako človek hľadá sám seba. Moje myšlienky na chvíľu prerušil krik profáčky, ktorej sa nepáčil ruch v rade predo mnou. Ani som si neuvedomil, ale zazvonil zvonček, zbalil svoje myšlienky a prebudil sa.

Ďalšia prestávka, cez ktorú sme sa potili a snažili zachytiť pohyb vzduchu. Ďalšia prestávka, ktorá bola pre nás stavom slobody a voľnosti, keď my sme boli pánmi školy. Stavy snenia a naivného snívania o bohatstve, dievčatách, sexe. Teplo nám dusilo hlavy, naše rozhovory mali pomalé tempo, ktoré nás uspávalo. Chcel som trochu aktivizovať chalanov, tak sme začali vystrájať. Boli sme dobrá partia, ktorá zjednocovala celú triedy, ktorá nás robila žijúcimi legendami školy, mladí anarchisti, ktorí sa stavali proti všetkému, čo bráni našej slobode, našej mladosti. Boli sme nerozlučná šestica plus jeden, ktorý prešiel na inú školu, no v našich srdciach bol stále pri nás, aj keď sa občas dištancoval od našej hlúposti. Boli sme dôvera sveta, spoľahlivosť a sila ducha a jednoty. Všetky tie boľavé skoré ráno, ktoré som musel vstávať do školy mi zľahčovali práve oni, chuť byť s nimi.

Dnešný deň bol teplý a dusný, ako aj všetky v posledné dni. Dal som si dole tričko, na jednej strane kvôli teplu, na druhej strane, pretože som chcel zafrajeriť, keďže som cvičil a mal som aspoň podľa mňa pekné telo. Dievčatá ma mali radi, ani nie kvôli telu, ale kvôli mojej osobnosti, tichej, ukrytej duše. Toto vzbudzovalo rešpekt aj u učiteľov, ktorí sa ku mne správali ako k dospelejšiemu. Svoju popularitu som nikdy nevnímal ako niečo mimoriadne, ale mal som ju rád, no vždy som vedel kde je hranica. Jedna zo spolužiačok, ktorá sa mi aj páčila, prišla ku mne a chytila ma za prsia a povedala, že som dosť dobrý. Na to sa vyzliekli aj ostatní chalani. Bolo mi to trošku smiešne.

Prestávka rýchlo skončila, ako vždy. Začali ďalšie stavy núdze rozumu, keď sme sa snažili prežiť bez ujmy na naše mladé mozgy. Moje oči sa zatvárali ako brány stratenej lásky. Väčšinou som mal len mikrospánky, ale sny mi pripadali hodinové. Mal som vzrušujúci sen, v ktorom som sa miloval s priateľkou. Počas prebúdzania som si všimol, že sa mi postavil penis, šťastie, že chalani z radu boli out of order a tak som sa pomaličky podsunul pod stôl. Takéto a podobné sny mi pripadali dosť paradoxné, bo som bol panic a ešte k tomu som nemal ani priateľku. Mal som príležitosti na sex, ale moje zmýšľanie to celé vždy pokazilo, alebo prekazilo. Sex bez lásky sa mi zdal ako obloha bez modrého neba, ako kvet bez lupeňov. Dokázal som masturbovať nad fotkami holých dievčat, alebo pri myšlienke, že mám sex s niektorým dievčaťom zo školy alebo okolia, ale to nebol sex, len potreba. Chalani vždy aj nadávali na mňa pre moje čudné zmýšľanie, ale z tohto princípu som nechcel ustúpiť. Mohol som mať veľa dievčat, alebo sex, no zdalo sa mi to tak jednoduché a bezcitné, zdalo sa mi, že je to neúcta ženského tela, pocitov a lásky. Kvôli tomu som pár krát aj počul poznámky, že som teplý, ale takéto reči ma nevedeli nahnevať, hlavne nie z úst chalanov, o ktorých som vedel, že sú panici. Jediné, čo som ťažko chápal boli všetky tie návštevy ľudí, o ktorých som mnohokrát ani nevedel a pýtali ma o radu. V istej miere ma to aj tešilo, pretože mi to dávalo rešpekt a uznanie zo strany iných, na druhej miere som sa cítil vinný, pretože som často radil také veci, ktoré som sám nezažil.

V niektorých chvíľach som rozmýšľal, či som normálny, že nevyužívam veci, ktoré mi ponúka život. Myslím tým sex. Na druhej strane ma upokojoval pocit anonymity, keďže málo kto vedel o mne niečo. Pripadalo mi to, že ľudia sa skôr zdôveria pre nich cudzincovi, ako blízkej osobe. To ma zarážalo, pretože táto ich neistota a nedôvera bola hlavných ničiteľom všetkých tých vzťahov. A možno práve preto som ja nemal žiadny vzťah, ale zato krásne priateľstvo s mojou šesticou plus jeden.

Moja myseľ sa sústreďovala na poobedie, na kvantum možností, čo ma čaká doma, cestou svetom. Bol to náš svet, ktorý sme milovali so všetkým čo prišlo a čo malo prísť. Vedeli sme, že spolu ho prejdeme v plnej kráse a to bol neopísateľný pocit.

Spomenul som si na jednu našu akciu s chalanmi z dediny. Boli to dobrí chalani, aj keď mali zlú povesť. Mali dobré srdce a krásne sny, ktoré nám veľkí chceli zobrať, ukradnúť, zničiť. Bola sobota a šli sme na diskotéku do mesta, kde som chodil aj do školy. Samozrejmosťou už bol pach cigaretového dymu, ktorý sa dal krájať, a ďalší extrakt noci takzvaní teplákoví mafiáni, ktorí aj keď vnútri bolo štyridsať stupňov, nosili čierne kožené bundy, tepláky a lakovky. Diskotékové svetlá sa odzrkadľovali od ich holých, tučných hláv. Vošli sme dnu, bolo okolo pól noci. Bola dobrá nálada, ľudia, hlavne teenageri, ktorí mohli byť do jednej vonku. Tiež som bol jedným z nich, len som mal pocit, že k nim nepatrím. Popíjali sme drinky, sem tam zatancovali, pozerali na dievčatá, a smiali sa na teplakáčoch, ktorí sa ešte stále tvrdo opierali o šenk a popíjali akože najdrahšie zahraničné nápoje. Bolo už po štvrtej hodine, zostali sme už len my a ďalších pár ľudí a samozrejme teplakáči, ktorí ešte stále kruto a neúprosne opierali šenk. Púšťali rap-hop hudbu, ktorú počúvali chalani. Jeden bol na parkete kýval sa na vlne hudby. V ústach mal cigaretu, až mu mala vypadnúť z úst. Všimol som si ako jeden z tých tepláčkárov vstal, šiel k nemu a akoby mu chcel dať facku vytrhol cigaretu z úst a hodil ju na zem. Kamoš sa len zľahka zohol, zdvihol ju a dal si ju späť do úst. Prišiel som k nim, aby nedošlo ku konfliktu. Prvá otázka, tá najprimitívnejšia a ktorá poukazovala na ich strach bola, že odkiaľ som. Už vtedy som vedel, že ide len o nejakého novo zbohatlíka, ktorí sa chvastá, že on pozná neviem koho a akú mafiu. Zasmial som sa na ňom, odtiahol kamoša a šli sme domov. Typický obraz ľudskej zbabelosti a strachu z neznámeho, cudzieho.

_

_

_

_

_

_

Tento víkend mala byť ako vždy pohodička, keď človek nemá nič na robote, len sem tam pomôcť okopať záhradu a také vecičky, a večer von sa zabávať. Požičal som si od kamoša skútra, dobrý stroj. Spýtal som sa ho, či treba tankovať a aký benzín. Predstavil som si ako už sedím na motorke a vzduch mi vytvára tunel ochladenia. Teplo mi vstúpilo do hlavy. Minúty sa blížili koncu, ale predsa len pomaly. Ako keď sme hrali futbal, vyhrávali o gól, boli unavení a čakali na posledný piskot, ktorý nie a nie. Aj teraz, spotený vo vlastnom tele, akoby naše duše plakali a prosili vonkajší svet aby sa zlepšil, aby ľudia boli k sebe lepší, aby to skutočné a krásne stálo za to. Kamarát z pravého rohu hodil do mojej ospalej hlavy niečo, čo som v tej chvíli nevedel identifikovať. To spôsobilo ruch v posledných laviciach, kde sme sedeli, chalani sa rozosmiali. Nedával som tomu veľký význam, len ma hnevalo, že ma prerušil v mojich ďalekých myšlienkach. Profáčka sa na mňa sem tam pozrela, či som pri zmysloch a dávam pozor. Usmial som sa a prikyvoval teplom oslepenou tvárou, a ona začala vysvetľovala ďalej. Všimol som si, že kosačka zmĺkla, čo ma trocha upokojilo. Kamoš, ktorý sedel o rad pred nami začal šťukať do baby, ktorá ma cez prestávku chytila za prsia. Boli riadne šialení, vždy do seba pichali alebo sa rušili. Najlepšie bolo, že o dve stoličky od nich sedela jeho priateľka. Ale časom si aj ona zvykla na ich výpadky. Celé to bolo niekedy zamotané, pretože jeho priateľka mi začala vypisovať lístočky, že od začiatku len mňa ľúbila, ale že ja som pre ňu nedosiahnuteľný. Ten kamoš bol pre mňa ako brat a nikdy by som mu neurobil také, čo by mu ublížilo. Veľakrát som sa musel uhnúť, aby ma nepobozkala, aby nespravila hlúposť, aby sme obaja neurobili hlúposť. Ostatní ju nemali v láske, pretože bola dosť panovačná. Ja som nemal proti nej nič, vedeli sme sa vždy dobre porozprávať, a vedel som ju aj pochopiť, čo v mojom okolí bol fenomén. Bola však príťažlivá, obdarená baba, ale som nezabúdal, že priateľstvo je dôležitejšie ako pokušenie, či nenásytné chúťky človeka. Hlava mi padala, keď ma vyľakala profáčka. Myslel som si, že je zase na mňa alergická, ale kričala na týchto dvoch predo mnou. Potom sa už do konca hodiny rozčuľovala, a jej show nám pomohol prežiť ďalšiu chémiu, ktorá akoby mučenie v stredoveku. Hodiny odklepávali posledné sekundy. Mal som pocit, že všetci zadržali dych, len aby najskôr počuli vytúžený zvonček. Ako vždy profáčka zdržovala, ale vedela, že je koniec.

Vedel som, že ľudia, ktorí mi závideli, ma nenávidia, ale že až takto, nie. V tejto chvíli mi pripadalo všetko také zbytočné, nad čím by som mal rozmýšľať, či o tom, prečo tu ležím, alebo prečo ma nenávidia. Mal som pocit, že mi závideli môj pokoj, môj svet, ktorí bol na inej úrovni ako ich, moje myšlienky. Nebolo to už podstatné a každou jednou sekundou to strácalo význam. Napadali ma veci, ktoré boli ešte bezvýznamnejšie. Ako som od kamaráta požičal motorku a zážitky toho víkendu. Robil som party pri rieke. Bol piatok podvečer, horúčava už strácala svoju silu. Zišli sme sa na pobreží, ja som začal variť, aj keď som vôbec nevedel, nápoje hodené do vody, aby sa chladili. Postupne prichádzali aj spolužiaci, kamoši, baby. Bola tam aj moja spolužiačka, ktorá sa mi aj páčila. Pamätám si, ako ma chytila za prsia. Vtedy som sa cítil tak sebavedome. Bola to perfektná večer, chlast, jedlo, dobrá nálada. Nezabudnem, ako sme sa so spolužiačkou vzdialili od ostatných a povedala mi, že sa jej páčim a keby nemala priateľa, určite by bola so mnou. Vtedy si dala dole podprsenku a ukázala jej krásne tvarované prsia.

Vždy zúrila, keď nemohla dokončiť hodinu ako ona chce, ale teraz to už bolo jedno. Zbalil som si zošity, postavil pri odchode profáčky a pripravil si kľúče od skútra. Kamoš mi ešte povedal, aby som dával pozor a v zákrutách aby som sa nakláňal. Ako som vyšiel z triedy už ma čakala priateľka. Bola mojou prvou láskou, takou skutočnou, nie platonickou. Pobozkal som ju a ruka v ruke sme šli dolu schodmi. Prúdy žiakov naplnili chodby a robili tlačenice. Spýtala sa ma, či nechcem ísť k nej, pretože nemala doma rodičov. Chvíľu nám trvalo kým sme sa dostali von na dvor. Sadli sme si na motorku a smerovali k nej. Bývali v peknom poschodovom dome, jej izba na poschodí, kde sme sa hneď aj našli. Jej ruka skĺzla do môjho rozkroku a začala ma vzrušovať až kým som nedosiahol orgazmus. Práve v tej chvíli prišla jej sestra domov. Nevedeli sme pokračovať, tak sme sa rozlúčili a šiel domov. Dalo by sa povedať, že náš vzťah bol voľný, pretože som nemal pocit, že ma ľúbi a ani ja som nemohol povedať, že ja ju.

Vyšiel som z triedy, kde na mňa čakala priateľka. Bola taká maličká bláznivá baba, ale mal som ju veľmi rád. Spoznali sme sa náhodou, trocha typicky na túto dobu - napísala mi smsku, že sa jej veľmi páčim a trvalo skoro mesiac, kým som zistil, že kto je. Potom sme sa stretli, rozprávali a padli aj prvé bozky. Mala krásne telo, aj keď to nebolo to najdôležitejšie. Bola chápavá, aj keď sme boli spolu v posteli a ja som mal problémy s penisom. Nemali sme sex, ale zato naše hry boli krásne. Jej rodičia ju nepúšťali ku mne, tak im občas zaklamala, že ide ku kamarátke a pritom bola so mnou. Celé noci sme strávili našimi hrami, v rôznych polohách, či to bola šesťdesiatdevina alebo vzájomné vzrušovanie, či striptíz. Veľakrát na nás otvorili dvere naši, ale im to moc nevadilo, a preto sme sa ani nenechali vyrušovať. Bol to skôr vzťah o vzájomných sexuálnych potrebách ako o skutočnej lásky, aj keď spočiatku to tak začalo. Po dvoch či troch mesiacoch sa však láska vytratila a boli sme spolu len pretože sme si zvykli na seba a na svoje tela.

Mal som chuť sa jej dotknúť, ale v tej chvíli sme počuli kroky spolužiakov. Jeden z nich skočil na mňa a dal mi pusu. Zvykli sme si dať pusu na líce, keď sme boli pripitý. Začali na nás so srandy kričať a hádzať kamienky. Spolužiačka nám tiež dala pusy. V tú chvíľu som si dal dole všetko a vbehol do rieky. Bol to krásny pocit, voda zmývala zo mňa špinu celého dňa, chladila moje prehriate telo. Nasledovali ma aj ďalší chalani. Bola to jedna z mnohých podobných piatkov. Prišli aj dve baby, ktoré sa mi páčili a ktoré na seba navzájom žiarlili. Obidve ma považovali za svojho a stalo sa, že jeden večer u mňa spala jedna a druhý večer druhá. Mal som ich rád, ale nikdy sme nemali nič spolu, len bozky. Mal som priateľku, ale vedel som, ona ma tiež takto podvádzala. Vlastne sme si o tom vždy aj hovorili a smiali sa, aký sme blázni. Netrvalo dlho a obe sa začali na mňa vešať a šepkali, že chcú mať sex do trojky. Trošku som zostal zaskočený, ale nakoniec som v podnapitom stave odišiel od nich a šiel k spolužiačke a spolužiakovi. Nato sa nahnevali a zakričali na mňa, že som teplý. My sme sa na tom len zasmiali. Ako som tam ležal s tou babou a kamošom, cítil som krásne, pokojne, chcel som aby tá noc neskončila. Postupne však ľudia začali odchádzať a hovorili mi, že to bola ďalšia dobrá party. Poďakoval som sa im, že prišli a pomaly sme sa aj my začali baliť. Traja spolužiaci spali u mňa, ostatní sa pobrali domov. Predtým ako som zaspal mi napísala priateľka, že ma ľúbi. V tú chvíľu sa niečo zlomilo vo mne. Chcel som byť s ňou, moje myšlienky sa zrýchlili, pocity silneli. Zavrel som oči a ako som ich otváral, uvedomil som si, že moje srdce naplnila láska k nej. Zavolal som jej až do svitania sme si vyznávali lásku. V ten večer som sa prvýkrát zaľúbil, a nebola to platonická láska. Stalo sa to skutočnosťou. Povedala mi, že zajtra príde ku mne. Ľahol som si, ale len na pár minút, pretože ma zobudili spolužiaci, že aj oni idú domov. Odprevadil som ich a pokúsil sa znovu zaspať. Rozum mi chodil na priateľke. Zobudili ma naši, aby som išiel pomôcť. Trochu z nechuti, ale vstal som, umyl sa a naraňajkoval. Krútilo sa mi v hlave a bál som sa ísť na slnko, pretože by to bol double efekt. Porobil som si robotu. Deň rýchlo ubehol. Večer som išiel von, ale zostal som zdesený. Moji kamoši začali do mňa strkať a kričať mi, že som hnusný teplúš. Nechápal som ich reakcie, ale prišiel som k nim s nádejou, že si robia sradnu. Moju nádej ukončil úder do tváre. Jeden chalan z môjho okolia mi pomohol vstať a povedal im, aby nerobili hlúposti. Radšej som odišiel. Kráčal som celý sklamaný a zhnusený počutými vecami. Zavolal som priateľke, kde sa nachádza a kde ju mám počkať. Stretli sme sa na zastávke, odložili jej veci doma a šli sa poprechádzať popri rieku. Naše kroky a lásku osvetľovali stlmené pouličné svetlá. Povedal som jej, čo sa stalo. Hnevalo ju to a povedala mi ako pôjdeme na druhý deň spolu von. Keď sme prišli ku mne, volali jej rodičia, že idú pre ňu ku kamarátke. Rýchlo som ju odviezol ku kamarátke. Našťastie tam ešte neboli jej rodičia. Dohodli sme sa, že zajtra príde znova. Pobozkal som ju a odišiel. Začalo ma trocha bolieť líce, ale rýchlo som si to prestal uvedomovať, pretože som zaspal. V noci som prebúdzal a napísal jej ešte dve správy, jednu na dobrú noc a druhú ako veľmi ju ľúbim a ako mi chýba. Tešil som sa na zajtra, kedy ju znova uvidím. Ráno som vstal skorej, pomohol doma, čo bolo treba a šiel ju čakať k rieke, kde sme sa mali stretnúť. Ako som sedel na horúcom štrku v diaľke som si všimol, že sa približuje tá istá partia, ktorá včera na mňa kričala. Šiel som im oproti, usmial sa, pozdravil a spýtal ako sa majú a čo malo znamenať to včerajšie. Boli zachmúrení a obzerali sa. Keď boli tesne pri mne, dostal som ďalší úder, od ktorého som spadol. Začali ma ťahať a povedali mi, aby som šiel s nimi.

Spomenul som si na to, zdalo sa mi to ako sekunda. Pokúšal som sa zostať silný, ale ich údery ma čoraz viac boleli. Pocítil som ako mi v oku praskla žilka. Celý som bol od krvi, ležiac vo vode. V jednu chvíľu sa mi zdalo, že vidím chalana, ktorý mi pomohol vstať, keď ma prvýkrát udreli. Búchali do mňa všetci, pripadali mi ako splašené stádo byvolov, ktorí chcú utiecť, skryť sa pred niečím. Moje telo bolo bezmocné, moja duša plakala rieku blata ľudskej hlúposti. V jednej chvíli som pocítil hnev. Hnev, že svoj život už nedržím vo svojich rukách, ale rozhodujú o ňom iní.

Ivan Kopic

Ivan Kopic

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Cudzinec v dnešnej dobe Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu