reklama

Zmizla cesta - Culture rulez, časť 2.

Oko. Vidno mi len oko. Zbiehajú sa v ňom slzy. Vidno mi len oko, v ktorom sa zbiehajú trpké slzy. Nesmiem ním ani trepnúť, aby som videl obraz, aby som sa nadíval tohto sveta. Veľa vecí by som zmenil, urobil inak. Ale napriek tomu cítim, že to celé ako celok malo zmysel.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

ČASŤ: CULTURE RULEZ

Oko. Vidno mi len oko. Zbiehajú sa v ňom slzy. Vidno mi len oko, v ktorom sa zbiehajú trpké slzy. Nesmiem ním ani trepnúť, aby som videl obraz, aby som sa nadíval tohto sveta. Veľa vecí by som zmenil, urobil inak. Ale napriek tomu cítim, že to celé ako celok malo zmysel. Spomínam si na celý svoj život, na všetky chvíle. Je mi ľúto, že som niektoré chvíle nevyužil lepšie, nebol lepší. Možno by som teraz nad inými vecami, zmyselnejšími rozmýšľal. Ešte stále mám otvorené oko, ešte stále sa dívam a vidím obraz. Bol by som lepší človek, k všetkým ľuďom by som sa správal lepšie. Neubližoval im, neopúšťal ich. Prepáčte mi. Kiež by ste ma teraz počuli a ja by som počul vás. Mnohí by ste mi vynadali, mnohí právom. Bol by som lepší človek. Viac by som sa staral o svojich blízkych, o svoju rodinu, o priateľov. Kiež by som mal ešte príležitosť. Nesmiem nič ľutovať, snažil som sa žiť čo najlepšie. Ale čo ak? Nie. Nikto nie je dokonalý. Tak pomaly ide čas. Pomaly. Vidím strom. Je krásny. Je tak nádherný. Pripomína mi život. Upokojuje ma. Cítim z neho šťastie a pokoj. Si môj priateľ strom. Si krásny. Tak hrdo tam stojíš. Pozri sa na mňa... Ťažko sa mi tu stojí. Ale pokúšam sa tu stáť tak hrdo a pokojne, ako ty stojíš predo mnou. Ako sa máš? Prepáč mi, že sme sa až teraz zoznámili a že až teraz som si ťa všimol. Je mi to tak ľúto. Necenil som ťa, nevšímal, ba ani nezaujímalo ma, či ťa vyrúbu alebo nie. Som zlý človek. Oko. Vidno mi len oko. Krvavé žilky mi praskajú v ňom. Nie je to pekný pohľad. Ako môžem teraz vyzerať? To sú otázky. Vidíš strom aké hlúpe otázky ma aj teraz napadajú. Nebojím sa, ale cítim neistotu. Si moja kultúra strom. Si tak krásny. Stojíš tu už desaťročia a ja som si ťa nikdy nevšimol. Nestaral som sa o teba. Teraz je to už aj tak jedno. Dúfam, že sa nehneváš na mňa. Vieš nad čím ešte rozmýšľam, prečo sa to celé stalo. Chcem, aby ma počuli. Je mi teplo. Chcem im niečo povedať. Môj hlas je teraz tvoj hlas strom. Aké meno ti dám, aké by sa ti páčilo? Páči sa ti meno Kultúra? Mne áno. Pamätám si svoju prvú knihu Vladár. Nie je ako ty, ale má niečo v sebe. Skús uhádnuť ako sa volám ja? Aké meno by si dala mne? Chýba mi moja rodina a priatelia. Chýba mi dokonca aj škola a všetko, čo som nemal rád. Ak by som bol ty, určite by som bol tichý a skromný. Veľa by som rozmýšľal. Tak ako teraz ja rozmýšľam. Vieš čo, od teraz som filozof. Ale musím si vytvoriť svoje filozofické myslenie. Bude sa volať filozofia stromu. Bude o tvojich konároch a listoch. Bude to tichá a pokojná filozofia. Bude to silná, mocná a hrdá filozofia. Bude o živote. Vlastne už je, pretože som ju už vymyslel. Páči sa ti? Mne áno. Dáva každému slobodnú voľbu, neodsudzuje nikoho, je za práva každého, neopiera sa o nikoho, ale je. Je ako vzduch, pretože ak chceš, tak ju vdýchneš. Je ako svetlo, keď máš strach vo tme tak sa rozsvieti. Je ako tvoja voľba, dobrá voľba. Ona nikomu neubližuje. Je dobrá a krásna ako ty strom. Mám ťa rád strom. Si veriaci? Vidno mi slzu v oku. Ale obraz na teba... Som rád, že si teraz tu. Chcem byť aj ja tvojim priateľom. Som hladný. Vlastne keď sa zamyslím, už dávno boli raňajky. Ale dal by som si šťavnaté grilované kura so špenátovou omáčkou a opekanými zemiakmi. K tomu by som si dal mierne vychladené sladké červené víno. Čo povieš na to strom? Vedel si, že neviem variť? Ani omeletu si neviem sám urobiť. To by som tiež zmenil. Naučil by som sa variť a bol by som najlepší kuchár v okolí. Takéto obyčajné veci, tak prirodzené a ja som ani to nedokázal. Ale na druhej strane viem maľovať, som totiž maliar. Vlastne filozof maliar. To znie pekne. A ty si moje najkrajšie dielo strom. Dokonalé. Chcem sa milovať. Milovať s mojou priateľkou. Jej krása sa slovami nedá opísať. Chcem cítiť vôňu jej kože, chcem ju vzrušovať, nežne hladkať jej prsia. Môj jazyk sa chce spojiť s jej pyskami, moje uši chcú počuť jej vzdychy a túžbu v jej hlase. Môj penis chce preniknúť do jej tela, chce ju milovať, chce jej dať nádheru orgazmu. Naše telá by spájal horúci pot, naše duše by spájala nekonečná láska. Strom už si ju niekedy zažil? Je môj život. Človek je v tomto jedinom dokonalý. Vybudoval v sebe taký pocit, na ktorý niet slov a predsa je večnou témou. Som zlý. Jediné čo ma utešuje je láska, ktorou som vždy miloval, ktorú som rozdával. Dúfam, že ju cítiš aj ty! Cítim sa tak pokojne. Ďakujem. Milujem ťa svet môj, tak si neubližuj. Poviem ti jeden vtip strom: Ide zajko a zrazu zrkadlo. Je zábavný práve preto, lebo nie je smiešny. Počujem výstrel. Mám otvorené oko. Viem, že nezomriem strom. Nie teraz. Budem žiť až kým bude žiť aj osoba, ktorá ma nesie v srdci a mysli. Nemám strach. Si v mojom srdci a mysli, budeš tam večne žiť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tento príbeh trvá 5 sekúnd.

ČASŤ: PÄTNÁSŤ

„Nehovor tak.“

„Prepáč. Nechcel som.“

„Nemám rada, keď rozprávaš tak škaredo.“

„Viem, ale niektoré veci ma hnevajú a vtedy mi občas vykĺzne aj to.“

„Dnes večer je krásne, kiež by táto noc nikdy neskončila.“

„Som rád, že ju môžem stráviť s tebou.“

„Aj ja... Ľúbim ťa. Tak veľmi ťa ľúbim. Ale mám pocit, že ty mňa nie, že sa ti hnusím...“

„Si krásna. Si krásna.“

„Pozri sa na mňa. Len sa pozri.“

„Si krásna...“

„Ale neide o to a ty to vieš.“

„Poď, ideme.“

„Kam?“

„Poď, uvidíš.“

„Vieš, že som obmedzená...“

„Tíško, neboj sa, je to v poriadku, bude sa ti to páčiť.“

„Dôverujem ti.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Pozri sa. Toto sú moje sny. Toto je to, čo človek nikdy nedokáže vytvoriť, všetky tie hviezdy, tú neopísateľnú nádheru.“

„Bože, je to prekrásne. Toto sú moje najkrajšie narodeniny a najkrajší darček. Milujem ťa. Tak veľmi túžim, aby si jedného dňa aj ty mňa miloval. Tak veľmi. Tak veľmi. Ale nečudujem sa ti, že nie. Som špata...“

„Prosím, prestaň. Nie je to tak, ako si to...“

„Spoznaj ma a uvidíš, že nie som ako môj zovňajšok, že nie som invalid...“

„Ja to viem.“

„Nie nevieš. Inak by si sa inak správal, miloval ma, miloval by si sa so mnou.“

„Celý svoj život som čakal len na teba. Ak by si vedela...“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Aspoň mi neklam. Prečo si vôbec so mnou? Povedz prečo? Z ľútosti? Buď ku mne úprimný. Neubližuj mi prosím.“

„Ak by si vedela aký som, hnusil by som sa ti...“

„Si úžasný. Prečo hovoríš tak? Ako by si sa mi mohol hnusiť? To ja sedím celý život v tomto odpornom vozíku. Ja sa hnusím ľuďom. Deň čo deň sa pozerať do ich zhnusených tvárí, z ktorých čítať falošnú ľútosť. Ale ani jeden nechápe a nikdy nepochopí. Tak ako ty.“

„Musím ísť...“

„Nemusíš, chceš.“

„Musím. Prosím pochop. Nechcem, aby si si myslela, že netúžim po tebe. Ale nemôžem...“

„Pretože sa ti hnusím...“

„Nemôžem... Pretože to nie ty, ale ja som postihnutý.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

ČASŤ: STARÁ

...

ČASŤ: KOMUNIKACIA

Je ťažké opísať, koľkokrát a koľko vecí som už posral. Koľkokrát som mohol, ale predsa som nie. Ako nejaký amatér. Je to, akoby sa stalo včera. Bolí to. Som vrah.

Pamätám si na to dobre.

Ľudstvo je jebnuté, pretože nedokáže prestať zovšeobecňovať skutočnosť a hodnotu. Nedokáže pochopiť, že to skutočné môže byť aj iné a hodnota môže mať úplne iné hranice. Každá hranica a ťažkosť sa dajú prekonať, aj keď je to nemožné. Kde jedni končia, tí druhí len tam začínajú. Tam sa začína ďalšia úroveň, ktorá je ešte nepochopiteľná a nepoznaná, ako vesmír, ako to jedno zrnko piesku na dne mora. Keď sa svet začne vnímať cez viacero očí, keď sa človek pozrie na človeka a uvidí svet aj z iného pohľadu a uhla cez toho jedného, cez tisícky ďalších, predsudky a hnus, nenávisť a postihnutosť slabosti osobnosti a rozumu, ktorá sa skrýva za model všeobecnosti, skončia na úrovni začiatku.

Mal som sedemnásť rokov. Začal som chodiť s kamošmi von do dediny. Bola to malá dedinka, taká typická s jedným obchodom a dvoma krčmami. Každý každého poznal, babky stáli na uliciach a klebetili. Po večeroch bolo počuť psov ako zavíjajú, ráno kohútov ako kikiríkajú. Vôňa čistého vzduchu sa dala krájať, človek by jedol z neho deň čo deň. Rieka, ktorá tiekla popri dedine jej dávala neopísateľnú krásu. Jej pobrežie pôsobilo na ľudí so záhadným čarom. A tu sa to aj začalo. Začiatok konca. Krása a hnus, ktoré sme vnímali každý inak.

Predstavoval som si ten večer, že bude pokojný. Bol piatok podvečer, ideálne počasie a dobrá partia. Ako sme sa blížili s chalanmi ku krčme, počuli sme krik. Zrýchlili sme krok, pretože nás zaujímalo, čo sa deje. Najprv sme srandovali, že zase nejaký opilec robí show, no ako sme sa približovali, zistili sme, že to starší chalani, ktorí akoby tvorili spolok, strkajú do ich kamoša. Keď sme tam prišli spýtal som sa ostatných, čo sa to tam vlastne deje. Odpoveď ma prekvapila a šokovala, pretože som sa s tým ešte nestretol. Vraj týpek, do ktorého kričali a strkali bol homosexuál. Nechcel som tomu veriť, pretože už aj o sebe som počul veľakrát hlúpe rečičky a klebety. Prišiel som k ním a povedal im, aby neboli hlúpi, že je to len nejaká blbá klebeta a nech takým veciam neveria. Jeden z nich ma odstrkol a povedal nech držím hubu a nech vypadnem. Druhý dodal posmešným tónom, či som jeho jebač, že ho chcem brániť. Kamoši ma odtiaľ odtiahli, aby som náhodou neschytal. Ešte som sa otočil a potiahol chalana, na ktorého hovorili, že je gey, aby šiel s nami. V tú chvíľu dostal úder do tváre, spadol cez lavičku na zem. Nejaký starý ujo mu pomohol vstať a povedal mu, nech radšej odíde a že tu takých nepotrebujeme. Tak aj urobil. My sme sa rozhodli tiež odísť. Nálada tam bola napätá a s chalanmi sme sa radšej chceli zabaviť. V diaľke bolo počuť len nadávky. To ma trošku zarazilo, ako môžu niektorí ľudia vyslovovať také svinstvá a hlavne keď ide o kamaráta. Bola to len moja smiešna naivita, ktorú som ešte neuvedomoval. Slabosť a strach.

Nejako som už nemal náladu na nič, ale predsa som zostal vonku. Sadli sme si k rieke a pili čapovanú dvanástku. To ma troška pozdvihlo. Robili sme si srandu z tých chalanov z krčmy. Začali sme sa rozprávať o lesbičkách a geyoch. Cítil som sa troška neprijeme, ale ani sám som nevedel prečo. Keď bola reč o lesbičkách, tak som bol v pohode. Väčšina chalanov si to predstavovala len tým, keď sa dve baby bozkávajú. Bolo to takmer prirodzené, keďže sme to videli v porno filmoch, ktoré sme si zvykli požičiavať navzájom. Pri myšlienke na chalanov to už bolo iné. Vyznievali zhnusené a odporné reči. Bol som ticho, nechcel som sa k ním pridať. Vlastne som ani nechcel na to myslieť. Pripadalo mi to nepekné a čudné. Tu som aj zlyhal. Zostal som len pri vonkajšku a na to dôležité ani nepomyslel.

Už bolo neskoro v noci, keď sa partia rozhodla ísť domov. Cítil som, že potrebujem ešte ostať a trošku si prevetrať hlavu od takého množstva piva. Ešte som popočúval, ako mi hovoria, že nevládzem piť a už odišli. Vstal som a šiel pomaličky od pouličných svetiel, ktoré bolo tlmene vidno na pláži, do tmy. Piesok sa mi dostal do topánok, tak som si sadol na kameň, vyzul a pokračoval bosí. Krútilo sa mi v hlave, nohy som mal ťažké a unavené. V ten deň sme mali v škole aj telesnú a hrali sme futbal. Z toho som bol tiež trocha znechutený, pretože sme prehrali a to ma vedelo z časti nahnevať a z časti znechutiť. Moje myšlienky prerušil tichý šepot. Zastavil som, aby som lepšie počul a možno zachytil kto, čo a s kým sa rozpráva. Šli hore na cestičke, tak ma nevideli ani nepočuli. Pokúšal som sa priblížiť a zistiť kto to je. Ako náhle sa dostali pod čiaru vzdialeného svetla, všimol som si, že to bol ten chalan, ktorého udreli v krčme a ako drží niekoho okolo pása. Nevedel som kto je tá osoba a ani som nestihol ísť za nimi, pretože som sa potkol a spadol, ešte k tomu sa aj porezal na nejakom suchom konári. Nariekal som a jajkal a po chvíli už ani nedával žiadny význam, kto bola tá druhá osoba. Únava mi pridávala k mukám a nakoniec, konečne, dorazil domov a ľahol si spať.

Ráno ma prišli zobudiť, že treba pomôcť v záhrade. V takých chvíľach som sa robil, že nepočujem a pokúšal sa spať ďalej, ale nikdy to nevyšlo. Bol som mrzutý a k tomu ma aj nahnevali s rečičkami o chalanovi z dediny, ktorého zbili, že je gey. Radšej som si šiel urobiť prácu, ktorú mi dali, aby som ich nemusel počúvať. Občas mi pripadali príliš konzervatívni, alebo skôr primitívni. Slnko začalo piecť, hlava sa mi krútila, každý jeden tlkot srdca mi rozbíjal hlavu. Cítil som sa dosť zle, tak som si šiel oddýchnuť a vypiť pohár vody. Nechcelo sa mi veľmi, pretože by sa na mňa zvalila lavína otázok okolo včerajšej bitka a na to som nemal vôbec náladu, ale raz to muselo prísť, tak som im odpovedal na všetky otázky a vysvetlil, že sú to len klebety, ktoré aj keby boli pravdivé, sa netýkajú nás a nemáme sa do toho čo starať. Na to mi povedali, že oni nepotrebujú geya v dedine a že je to odporné. Toto ma nahnevalo a šiel som dokončiť svoju prácu. Bolo jedenásť hodín, keď už obed bol hotový. Najedli sme sa a ja som sa rozhodol stiahnúť sa do svojho súkromia. Ležal som na posteli a rozmýšľal nad hlúposťami, nejak som si nevedel dať dokopy myšlienky. Cítil som sa ako v mixery, ktorý nechce, aby som rozmýšlal. Na chvílu som aj zdriemol, no pár minút na to ma zobudila správa. Bola od mojej Dúhy, ako som ju volal. Niet slov, ktorými by som vedel opísať jej krásu, moju Dúhu, hoci píšem túto spoveď pre ľud tohto sveta. V tej chvíli som sa cítil šťastný, vedel som prečo je muž a prečo žena. Vedel som, že som sa narodil na to, aby som miloval tak krásnu bytosť, ako je žena. Žial nikdy som to nevedel vyjadriť a povedať, nebol som nikdy veľkým rečníkom. Ale veď ešte mám len sedemnásť, prečo sa vlastne zaoberám rečníctvom? Veď som rečníkom myšlienok a pocitov, a keď niet slov na vyjadrenie myšlienky a pocitu, celé rečníctvo je iba hlasom nemoty. Som slovne nemí, som nemí a predsa hlasnejší ako celé národy. Skrývam sa za svoju nemotu, pretože mi to dáva prednosť. Dáva mi istotu, že keď príde tá vhodná chíľa, vyjadrím ju bez slov, ako básnik báseň slovami. Poslal som jej nie veľmi pochopiteľnú a zmyselnú správu, aj keď som chcel povedať úplný opak. Bol som smutný, pretože bola ďaleko a ako koľvek som sa snažil myslieť na ničo iné, nešlo to.

Poobede bolo teplo, tak som sadol na bicykel a šiel k rieke. Mal som tam svoje obľúbené miesto, ktoré len málo kto poznal. Tam som sa vedel opaľovať a kúpať nahý, cítil som sa slobodný, akoby ryba vo vode alebo vták vo vzduchu. Teraz bola o niečo chladnejšia voda, tak som zostal ležať len na piesku. Slnko krásne hrialo, až som ho cítil v duši. Občas som sa poobzeral, či ide nejaký čln alebo pozeral len tak do blba. Bol tam aj strom, ktorý som volal Kultúra. Bol vysoký, mocný. Človek mal pred ním rešpekt, dával mi akúsi vnútornú silu. Všimol som si, že ma jeden konár suchý a druhy zlomený vo vode. Pristúpil som, aby som si pozrel, z čoho to môže byť. Vyzeral, že už bol starý a začal sa vysúšať. To mi ale nemohol spraviť, veď Culture Rulez.

Pocit, že Kultúra možno vyschne, ma desil. Cítil som smútok, až mi slzy jemne umývali líce. Nikto nepocíti nič také, keď sa to deje s jedným obyčajným stromom. Ale tento bol môj. Bol mojim priateľom, keď som potreboval radu, bol mojou oporou, keď som cítil hnev. Spomenul som si na rôzne chvíle, na chvíle keď som plakal, keď som sa tešil. Plakal som veľa krát a väčšinou to bolo kvôli dievčaťu. Vtedy som si spomenul na moju Dúhu. Moja neschopnosť kazila všetko, čo sa len dalo. Moje pocity odstrašili každého, aj ju. Uvedomil som si, že je len moja platonická láska a že som sa pokúšal sám seba presvedčiť, že aj ona niečo cíti ku mne. Vždy som to posral a nevedel som prečo. Kamaráti mi hovorili, že až príliš ľúbim a ctím si dievčatá. Niekedy mi to pripadalo absurdné, a v slabých chvíľach som im dával za pravdu. V tých slabých, aká bola aj táto. Rozprával som sa so svojim stromom a prosil ho, aby sa mi zdôveril, čo ho trápi, prečo sa suší. Možno je to tým, že ho len obťažujem; už ho prestalo baviť počúvať moje slzy, pozerať sa na moje slová.

Ale vždy ako mi duša ronila slzy, cítila ťarchu mojich pocitov a myšlienok, neviem akým spôsobom, som ju vedel prebudiť zo smútku potápania. Vždy je niečo horšie, čo sa môže stať človeku, aj keď vo chvíli múk, je tá najväčšia bolesť práve tá, ktorá ničí telo a živí smútok a bolesť. Mohol som sa dostať na vozíček, mohol som ležať niekde, kde by po mne museli upratovať vlastné výkaly deň čo deň... a ešte sa môžem. Napriek tom mňa trápi moja vlastná túžba ľúbiť. Ľúbiť a starať sa. Nie je to nič neprirodzené a napriek to odrádza. Odrádza ako by sa báli niečoho neznámeho, čo ešte nezažili. Vždy som si hovoril, že nič nie je nemožné, ale niekedy to niečo, mohlo byť neskoro. A je to aj o láske.

Ani som si nevšimol, že už sa zotmieva. Chystal som sa, že pôjdem, trocha v lepšej nálade vo viere, že stromu nič nebude, v nádeji, že niekto raz príjme moju lásku, nezľakne sa a neutečie pred ňou, a dúfal som, že to bude práve moja Dúha.

Ako som sa začal baliť, počul som v diaľke hlasy, ktoré sa mi blížili. Moje miesto nepoznal nikto, možno len tí, čo chodili tadiaľ po drevo alebo na ryby. Počul som, že kričia, tak som sa skryl za môj strom. Boli odo mňa vzdialení okolo pätnásť metrov. Pozrel som sa spoza stromu a uvedomil si, že sú to tí chalani z krčmy. Pohľad, ktorý som uvidel ma zdesil. Bol s nimi aj ten chalan, na ktorého každý hovoril, že je gay. Ťahali ho za nohu tak, že mu hlava trčala do polovičky vo vode. Kopali a pľuli naňho. Ich slova sa nedajú opísať ako ľudské. Cítil som, že mi telo vibruje, chcel som na nich zakričať, aby prestali, ale som sa bál, že aj mňa zbijú. Celý som sa chvel. Chalan na zemi ani raz nemukol, ba ani nezakričal, aj keď všetky tie kopance som až aj ja cítil. Vtedy sa zo zeme ozval a povedal, aby ho nechali, že to čo počuli nie je pravda. Po každej vete dodal, že sú kamaráti. Ako toto dopovedal, jeden z chalanov vytiahol nôž, chytil ho za líce, otvoril mu ústa a akoby rezal obyčajný kus chleba, bez žmurknutia, bezcitne mu odrezal jazyk. Zvuk, ktorý som počul mi pripomínal plač bábätka, plač dieťaťa, keď spadne. Zvuk jeho utrpenia, až to srdce lámalo. Slzy sa mi zbiehali v očiach, moje telo sa nečinne, bez síl opieralo o strom, celé telo sa mi chvelo, nevedel som čo mám urobiť. Ak by som mu šiel pomôcť, možno by aj mne urobili niečo, ale som ani neskúsil. Ostatní chalani sa len nahlas smiali a kričali na ležiacu silu a dôstojnosť, ktorá nevinne trpela za naivitu a primitívnosť jedincov. Ich urážky až srdce škrabalo. Jeden z nich sa ho posmešne spýtal, ako bude teraz lízať vtáka svojho teploša. Neskutočne ťažko sa mi dýchalo a hltalo sliny. Ani som si nevedel predstaviť, čo môže prežívať ten chalan. A čo nasledovalo bolo niečo, čo ma urobilo odpadlíkom sveta. Chalani ho začali kopať do rozkroku, niekedy takou silou, ako keď brankár vykopáva loptu. Každý jeden kopanec bol ďalším a ďalším bolestivým vzdychom, ktoré sa šírili vzduchom. Už bola skoro tma, ale ešte bolo všetko jasne vidno. Znovu sa objavila lesklá čepeľ, ktorej jas prekrývala krv. Bola to len chvíľka, krátka a krutá, keď mu stiahli slipy a odrezali semenníky. Zdalo sa mi, že najprv zomrel, ale ešte sa chvel, možno na stratil len vedomie. Začali mu vlastné semenníky strkať do úst, a pritom kričali, aby to zožral. Popri tom tu tlačili sánku a temeno, aby ich zožul. Z rozkroku mu začala striekať krv. Dalo sa spoznať ako mu bije srdce. Každým jedným tlkotom krv striekala viac a viac. Ponížené a dokaličené telo ešte pár krát kopli, až sa začalo vznášať na vode. Ozval sa výstrel, ktorý ukončil všetko. Môj pohľad sa nespúšťal z jeho tela. Vzniklo úplné ticho, všimol som si, že chalani už odišli. Moje oči našli pohľad tela vo vode. Pozeral sa priamo do mojich očí, bez výčitiek, bez hnevu. Najprv sa mi zdalo, že je už mŕtvy, ale práve v tú chvíľu sa jeho oči zatvorili. Telo sa zachytilo o suchý zlomený konár môjho stromu. Ako tak to neho telo drglo, spolu sa pomaly začali spúšťať dolu prúdom. Ako by stali na mieste, ale predsa sa plavili, akoby spolu, držiac sa za ruku.

Moje telo ma nepočúvalo, strom akoby ma k sebe prilepil, držal ma, nevedel som sa pohnúť. Tvár mi pokrývali slzy, pokúšal som sa nadýchnuť, ale nevedel som. Akoby som dostal záchvat. Práve som bol svedkom popravy, vlastne ja som bol jedným z katov. Moja nemota ho zabila. Stal som sa jedným z nich, stal som sa vrahom. Akoby výstrelom bolo zabité aj svetlo. Noc sa stala viac chladnou, čierna ešte tmavšou. Moje nohy ma viedli cestou domov, cez všetky porasty a pichliače. Moje telo nepociťovalo žiadny škrabanec ani chlad noci, len kráčalo, boli mi jedno kam. Nevšímal som si nič, až ma nezastavilo nejaké dievča. Povedala, že mi krváca noha, ktorú mi asi nejaký konár poškriabal. Spýtala sa, či som v poriadku, pretože vyzerám hrozne. Ani nedokončila túto otázku, spýtala sa, či som nevidel jej manžela. Moje ústa sa jej spýtali, že kto je to. Opísala mi chalana, ktorého považovali za gaya, keď povedala meno, ukončilo to celý príbeh hádania, o koho môže ísť. Potichu mi povedala, že sa tajne zobrali. Ani neviem prečo, ani neviem, či som to ja povedal, ale z úst mi vyznelo, že neviem. Usmiala sa na mňa, poďakovala a pozdravila sa mi a šla ďalej. Moje neviem znamenalo stratu. Touto vetou odplávala aj moja duša, spolu s konárom môjho stromu a mŕtveho tela. Moje telo bez duše bolo viac dokaličené, ako chalana, ktorého zabili. Chalana, ktorého som ja zabil, ktorého zabil môj vlastný strach. Mal som sedemnásť rokov a moja duša už bola pochovaná. Celý môj svet, moje pocity a láska. O láske som už ani nemohol myslieť, sám sebe som pripadal ako netvor. Pri jej myšlienke som sa začal trýzniť, spôsobovať si rany, trhať si vlasy. Moje myšlienky sa viac a viac blížili smrti, vlastnej smrti, ktorú som považoval za východisko.

Toto je moja spoveď, ktorú nájdete pod mojim stromom. Moja Kultúra ma už teraz pevne drží niekde nad ňou. Dúfam, že ma tento raz vypočuje a jej konár sa nezlomí.

ČASŤ: DIEŤA

„Ahoj dievčatko.“

„Dobrý deň ujo. Čo si prosíte?“

„A čo by si mi ty poradila?“

„Máme chutné jabĺčka, sú čerstvé.“

„A černice máte?“

„Nie ujo.“

„A broskyne?“

„Áno, prosíte si?“

„Hmm, ani neviem, čo by som naozaj zobral.“

„V tom Vám žiaľ neviem pomôcť ujo, ste dosť nerozhodný.“

„Myslíš si?“

„Áno.“

„A prečo si to myslíš dievčatko?“

„Pýtali ste ma o radu a napriek tomu si neviete vybrať.“

„Len som chcel vedieť, čo by si ty vybrala.“

„Ja by som si nevybrala jabĺčka, mám ich rada, ale nie až tak veľmi ako iné ovocie.“

„A aké je to iné ovocie?“

„To nemáme. Ocko a mamka nemajú toľko síl a peniažkov, aby ho doviezli.“

„Takže tvoji rodičia sa zaoberajú ovocinárstvom?“

„Áno, ale ocko pracuje aj v továrni, väčšinou po noci, aby sme mali peniažky na chlieb a mliečko.“

„A kde sú teraz tvoji rodičia?“

„Mamka je tu niekde a ocko šiel po ovocie.“

„Dobre. Už som sa bál, že ťa tu nechali samú.“

„To by nikdy neurobili, majú ma ako poklad.“

„Tak to aj má byť.“

„Vybrali ste si ujo?“

„Prosím?“

„Ovocie...“

„Ach áno. Čo si to zoberiem. Keď je ťažké vybrať, všetky vyzerajú tak chutne.“

„To pretože sa o ne staralo s láskou... Ujo, prečo ste tak zrazu taký smutný?“

„To nič, len ako si povedala s láskou, tak som si spomenul na niečo.“

„Dobrú noc. Ahojte všetci. Tak ako sa máme topánka?“

„Prepáčte ujo na chvíľu, prišiel starý zákazník... Dobrý deň. Už som Vás tu dlho nevidela, kde ste boli, už som myslela, že ste odišli.“

„Bol som kosiť rieku a potom začalo svietiť slnko. Je to naozaj dôležité. Predstav si, stretol som zmiju a zrazilo ju auto, ale som neplakal, pretože vzlietla.“

„Chápem, tak ste museli mať dlhú a únavnú cestu. A ako bolo?“

„Parkety sa polievali a kvety krčili.“

„Nádhera. Závidím Vám vašu odvahu tak ďaleko odcestovať. Keď budem veľká, aj ja chcem ísť tam.“

„To takto sa riadi bicykel.“

„A čo si prosíte? Máme chutné a čerstvé jahody.“

„Betón.“

„Nech sa páči a príďte čoskoro. Dovidenia.“

„Áno, áno.“

„Už ste sa rozhodli ujo?“

„Môžem sa ťa spýtať...“

„Chcete sa ma spýtať na toho pána, pravda?“

„Áno.“

„A čo by ste chceli o ňom počuť? Je to naozajstný dobrodruh. Už bol všade a sám.“

„To si sa s ním rozprávala, alebo si len hrala, že mu rozumieš?“

„Rozprávala som sa.“

„Aj si mu rozumela?“

„Áno, samozrejme.“

„Ale veď nepovedal ani jednu zrozumiteľnú vetu, nedávalo to zmysel.“

„Ako to?“

„Veď napríklad je deň a nie noc, alebo topánka a kosiť rieku, betón...“

„A to ste nerozumeli?“

„Nie. A neviem ako si ty tomu mohla.“

„Ujo, to čo človek počuje sú len slová, nie význam. Ak počujete význam, tak budete rozumieť aj to, čo je za slovami.“

„Počkaj, počkaj. Veď na to sú spisovatelia a preto sú aj knihy, v ktorých treba hľadať význam vo vetách. Je veľa takých kníh, v ktorých sa píše o ľuďoch a človek sa cez riadky dočíta o nich viac.“

„A sú to živí ľudia?“

„Ako koho myslíš teraz?“

„Tí, o čom sú tie knihy?“

„No v niektorých knihách sú to existujúce osoby.“

„Teda je to len hrdina knihy, hlavná postava, o ktorej sa píše kniha a spisovateľ riadi dej, ako on chce.“

„Vlastne áno. Ale kam sa chceš s týmto dostať?“

„Rozumiete hrdinom z kníh, ale živému nie.“

„Lenže tento rozprával nezmysli. Je to ako z Godota. Ten tiež rozprával nezmysli.“

„Opierate sa len o knihy. A čo si myslíte prečo neprišiel Godot?“

„Pretože ani neexistoval.“

„Ale áno, len sa s nimi hral.“

„Ako to?“

„Kto sa zvykne hrať?“

„Nechápem.“

„To nevadí ujo.“

„A ty si čítala Godota?“

„A je to dôležité?“

„Vlastne ani nie. Ale ako si rozumela tomu bláznovi?“

„Myslíte pána, ktorý si kúpil...“

„Betón.“

„Nevysmievajte sa mu prosím. Rozumiem mu, pretože ho poslúcham a pretože je pre mňa dôležitý každý zákazník.“

„Veď aj ja som ho počúval.“

„Tak by ste ho počuli a vedeli, o čom rozpráva.“

„Nechajme to.“

„Dobre. A na aké ovocie by ste mali chuť? Máte radšej kyslé alebo sladké?“

„Mám radšej sladké. Dal by som si niečo šťavnaté.“

„Tak by som Vám poradila broskyne. Sú šťavnaté a sladké.“

„To znie dobre.“

„Alebo ešte melón, ten je tiež dobrý.“

„Tak takto si naozaj ťažko vyberiem.“

„Ujo.“

„Áno.“

„Ak ste sa mali rozhodnúť medzi nasledujúcimi, ktoré by ste si vybrali?“

„Áno?“

„Predstavte si, že by bola jedna zemeguľa, na ktorej žijú len muži a ďalšia, na ktorej len ženy. Bola by ešte jedna, na ktorej sú len zlý ľudia, a ďalšia, na ktorej sú len dobrý. Potom ešte jedna zem, kde by bola láska a choroba, a ešte jedna, kde nenávisť a zdravie. Na ďalšej by bol mier, a na potom ešte jedna, na ktorej len vojna. Ktorú by ste si vybrali, ak by ste mali?“

„Asi tú, na ktorej sú len dobrý ľudia.“

„A ste dobrý človek?“

„Myslím si, že áno.“

„A prečo by ste vybrali práve túto?“

„Pretože dobrý ľudia by žili v miery a šťastí a láske.“

„A ak by si každý človek na našej zemeguli mal vybrať jednu z tých, ktorú by vybrala väčšina?“

„Myslím si, že práve tú, ktorá aj ja.“

„A myslíte si, že všetci tí ľudia sú dobrí, vedeli by žiť v miery a šťastí?“

„To asi nie.“

„A predsa by väčšina chcela ísť tam, kde sú všetci dobrý, aj keď jedni nie sú.“

„Máš pravdu dievčatko. A ty by si si ktorý vybrala?“

„Ja by som si vybrala tento, na ktorom som teraz.“

„Ale ak by si si mala vybrať?“

„Tak kde je láska a choroba.“

„A prečo?“

„Láska je prameňom šťastia...“

„Ale choroba prameňom bolesti.“

„Ak je láska skutočná, prekoná bolesť a chorobu.“

„A keď prekoná aj lásku?“

„Možno človeka, ale nikdy nie lásku. A kým človek ľúbi, šťastie tlmí všetku bolesť, a možno ju aj uzdraví.“

„Ale to sú len slová.“

„Áno, máte pravdu, v skutočnosti je láska krajšia.“

„Nenahnevaj sa na mňa, ale odkiaľ vieš aká je láska? Veď si ešte mladučká na to, aby si vedela, čo je to láska.“

„Ja viem, som len dieťa.“

„Presne. Ďakujem, že si ma pochopila. Jediné, čo ešte nechápem je, ako si dospela k takým myšlienkam. Veď si ešte dieťa...“

„Samozrejme. Hovorila som Vám, že chcem žiť na tejto zemi, kým ste vy chceli žiť na tom, kde sú len dobrý ľudia. Na tejto našej sú všetky tie, ktoré som Vám vymenovala, pretože sú tu aj muži aj ženy, dobrí aj zlí, láska, šťastie, choroba a nenávisť. Niektorí z nás žijú v miery, iní zase vo vojnách. Keď si človek všetko toto uvedomí, zistí, že ak by sme si aj mohli vybrať iní svet, všetci, raz by sa aj z toho najlepšieho stal taký, aký je teraz náš. Ľudia chcú len to dobré, a správajú sa ako dobrí, aj keď mnohí nie sú. A toto vedie k sebectvu, čo vedie k závisti, čo vedie k nenávisti, čo vedie k vojne. Takže príbeh by sa začal odznova. Chcem žiť na tejto zemi, aby som sa nemusela správať ako dobrá, ale aby som bola dobrá, k všetkým, snažila sa im porozumieť a tak aj tolerovať. Nie je v tom nič zložitého, aby na to neprišlo dieťa ako som ja. A láska, o ktorej ste hovorili, že o nej nemôžem poznať nič, ma zachránila, práve predtým, o čom ste hovorili, že ju môže prekonať. Práve láska mojich rodičov, to že mi dali každý peniažštek, čo oco zarobil v továrni, čo dostali z ovocia, mi umožnila, aby som sa vyliečila z choroby. Ich trpezlivosť a starostlivosť, ich sila a vôľa, aby to nevzdali, keď už to vyzeralo najhoršie. Sedeli pri mne a hladkali ma, držali mi rúčku aj vtedy, keď mali oddychovať. Možno neviem, čo je láska, ale ona mi pomohla uzdraviť sa. A viem, že to bola ona, pretože som to cítila cez mojich rodičov, cítila som z nich, že nič nie je dôležitejšie, ako moje uzdravenie, ako môj úsmev, keď ma hladkali, keď ma objali. Ťažké je usmievať sa, keď viete, že vám dieťa možno zomrie. Ale nikdy som ich nevidela plačkať, aj keď viem, že to bolo pre nich ťažké predo mnou zadržiavať. Bola to láska, ich láska, ktorá mi dávala úsmev, ktorá mi dávala ďalšie pohladenie. Možno neviem, čo je to láska, ale viem, že láska prekoná aj tie najťažšie prekážky.

Zoberte si prosím túto broskyňu. Starala som sa o strom, z ktorého sme ju obrali.“

„Neviem, čo mám povedať.“

„Viem, čo mi chcete povedať, ale nemusíte. Slová sú len prostriedok, nie vždy význam. Vaše správanie ku mne je pekný skutok, vhodný stoviek slov. Dáva taký význam, ako láska dáva ľuďom.“

„Ďakujem ti, že si mi ukázala, že som ešte stále dieťa. Ahoj.“

„Dovidenia ujo.“

ČASŤ: HLÚPA VETA

Dnes máme pekné počasie.

ČASŤ: SNENIE

Vstal som skoro ráno. Dalo by sa povedať, že je ešte neskorá noc. Tma sa šírila vzduchom. Občas zablikalo pouličné svetlo, ktoré sa snažilo prebudiť človeka kráčajúceho v chladom počasí. Bolo to utrpenie. Cítil som ako sa mi chveje celé telo. Môj mozog ešte spal, srdce jemne tĺklo, až som ho ani necítil. To len telo mi prejavovalo svoju nevôľu. Bolesť sa mi šírila hruďou, nohy kráčali, akoby nepatrili mne. Len sa vliekli, ani nevedeli kam vlastne idú. Ale išli, urobili ďalší a ďalší krok. Zastávka bola prázdna, ešte aj hlas kohúta sa skrýval v spánku. Zima mi prešla telom. Oči zavreté, opuchnuté zo spánku, túžili po teplom vankúši. A v diaľke sa blížil hluk autobusu. Z vrecka vyberám drobné, nastupujem na cestu snenia. Chlad sa šíri autobusom, a ja sa snažím zohriať chvejúce sa telo. Bolesť a únava preberá moc. Jemné vibrovanie ma uspáva. Oči mám stále zatvorené. Počujem len hlasy ľudí a hučanie motora. Moja myseľ, moje myšlienky sú ďaleko od tých zvukov skutočnosti. Srdce sa snaží prebrať spiace telo. Čoraz silnejšie bije. Cítim ho v pľúcach, v hrdle, v spánkoch. Neuveriteľný boj mysle, tela a srdca. Moja vôľa je na strane spiaceho tela. Vzduchom prúdi príjemné teplo. Autobus brzdí, otváram zlepené oči, ktoré sa aj napriek tomu nepozerajú. Je to len signál, niečo automatické. Dvere sa otvárajú, zima pohlcuje tak nevýrazné teplo. Dáva mi úder do tváre. Svetlá sa rozsvietili, ľudia nastupujú. Môj čuch zachytáva každú jednu vôňu a pach, ktoré sa lepia na ľudí. Kabát zasmradený vyprážaným olejom, vôňa umytých vlasov, pach posledného vdychu cigarety. A práve tento si sadá ku mne. Pokúšam sa sústrediť sa na spánok. Cítim však už vnucovanie. Pomaly sa prebúdzam. Oči mám ešte stále zatvorené vo viere, že sa vrátim do tak pokojného stavu. Hluk motora a ľudí sa mi dostáva do mozgu čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Nastáva však znova ticho. Svetlá zhasli, zvuky stíchli, mne sa znova prispalo. Sem tam sa ozval hlas kašľa, ktorý ma však nevyrušoval a po chvíli som ho ani nevnímal. Znova sa dostávam do stavu bolesti hrude, srdce sa ešte stále snaží prekrviť mozog. Pokúšam sa ho upokojiť, spomaliť, aby aj ono dostalo tú harmóniu mysle. Tvár mi občas rozsvietili reflektory protiidúcich áut. Prenikali cez moje oči, ako by mi ich oheň pálil. Autobus už znova spomaľuje, a ja viem, že je tu koniec. Posledná zastávka môjho snenia.

ČASŤ:

PIESOK

Milovať deň,

Žiť preň.

Milovať sen,

Pretože je len jeden.

Milovať ženu,

Obetovať pre ňu.

Bozkávať ju nehou,

Plávať nebom.

Vysať jej chuť,

Vzrušovať ju.

Spojiť sa s tebou,

Ako zrnko piesku spája zem s morskou penou.

MARTA

Chvíľa nad všetky chvíle,

Cítim tvoje jemné telo,

Dotýkať sa ho pomaly a nežne,

Ako motýľ ráno na ružu si sadne.

Pocit nad všetky pocity,

Milovať ťa z lásky a vášnivo,

Tvoje stehná pútajú ma tesne,

Z našich nahých tiel jedno vlhké vznikne.

Bozk nad všetky bozky,

Tvoje pery blížia sa mojim,

Teplo našich pier veľký oheň stvorí,

Celý život, všetka radosť na láske dvoch stojí.

ĽUDSKÁ

Som unavený, aj keď som teraz vstal,

Otvoril som oči, dívam sa na svet,

Akoby som ho prvýkrát videl.

Všetko je skreslené, svetlé,

Bolia ma z toho oči.

Svet tak krásny, odporný, falošný.

Hrať svoj život, hrať svoje sny,

Ľudia tak škaredo skreslení.

Pozerám sa z hrôzou, cítim zodpovednosť ľudstva.

Postaviť sa voči zlu, myslím si je myšlienka hlúpa.

Ale som blázon, chcem to, ukážem celému svetu.

Viem, že krv nechá, kto vidí vo mne vieru.

Sila tak jemná, viera tak veľká.

Staviam sa proti prachu,

Aby otec zabezpečil deťom nad hlavou strechu,

Aby matka nemusela oplakávať rodinnú stratu,

Aby dieťa nemuselo cítiť už tú veľkú samotu.

Hlad, ktorý cítiš, cítim ho aj ja.

Keď ťa bolia nohy, bolia ich aj mňa.

Som zodpovedný, aj keď teraz idem spať,

Aby som mohol celú noc nad ľudstvom plakať.

Aby som sa ti ospravedlnil, že som pri tom nebol,

Aby som povedal všetkým, bolo to práve preto.

Ivan Kopic

Ivan Kopic

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Cudzinec v dnešnej dobe Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu